Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský upozornil, že Ježiš nikoho nevylučuje zo svojej lásky a je to pre nás veľká výzva. “Sme pozvaní mať lásku ku všetkým,” povedal v homílii
na pontifikálnej svätej omši v katedrále sv. Martina, ktorú slávil pri príležitosti slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.

V súvislosti s prvým čítaním upriamil pozornosť na Mojžišove slová vyvolenému národu. “Spomínaj si na celú cestu” a “nezabudni na Pána svojho Boha”. Toto je podľa otca arcibiskupa platné pre každú živonú cestu. Spomínať na Božie jestvovanie a spomínať, že sme v Božích rukách.

Ako však treba chápať keď Mojžiš národu hovorí “Pán Ťa pokoril”. “Niekedy naše aktivity sú v živote agresívne a zlé. Sme v pokušení to chápať tak, že aj Boh chce niekomu ublížiť. To by bol omyl. Boh nikdy nie je aktívny, aby niekomu spôsobil bolesť. Pokorenie a bolesť starozákonní autori brali, že Boh to dopustil, lebo nás vydal našej slobode,” povedal Mons. S. Zvolenský s tým, že mnoho pokorení sme vytvorili sami nesprávnymi rozhodnutiami. “Nie Boh spôsobuje utrpenie, ale naše previnenia. Boh je však stále s nami aj napriek tým pokoreniam. “To je to, čo nám Mojžiš odporúča: nezabudni, spomínaj, že Boh je s Tebou.”

Božia blízkosť v Ježišovi Kristovi nadobúda podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu ešte iný rozmer. “My dnes máme niečo, kde je Božia prítomnpsť obohatená o nový rozmer. Boh nám daroval ešte jeden rozmer. Kalich a chlieb, ktoré sú Sviatosťou Oltárnou. Aj keď sme pokorovaní našimi nie najlepšími rozhodnutiami, máme možnosť jesť chlieb a ten nás spája,” povedal Mons. S. Zvolenský. Zároveň dodal: “Apoštol Pavol hovorí, že sme jedno s Kristovym telom. Sme spojení s Kristom. Keď nebudeme jesť telo Syna človeka, nebudeme mať život. Ježiš tu hovorí o Božom živote v nás,” zdôraznil.

Beda by nám podľa otca arcibiskupa bolo, keby sme nejedli Ježiša a Jeho telo, keby sme nejedeli Ježišov život, čo znamená, že chceme žiť ako Ježiš. “Ježiš nikoho nevylučuje zo svojej lásky. Je to pre nás veľká výzva. Sme pozvaní mať lásku ku všetkým. Kto je Ježiša, bude žiť naveky. Máme život, ktorý patrí k svetu. Keď máme Ježiša, máme silnejší život ako je pozemský, ktorý smeruje k životu v nebeskom domove,” dodal.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

V nedeľu 7. júna bude v Bratislave vonkajšia verejná slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Pontifikálna svätá omša, ktorú bude celebrovať bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, začne na Primaciálnom námestí o 10:00. Otec arcibiskup na nej prednesie aj homíliu. Po nej bude nasledovať eucharistická procesia k farskému kostolu sv. Jána z Mathy (Trojička) na Župnom námestí. Pozývame vás zúčastniť sa na tejto spoločnej slávnosti, a tak vydať svedectvo živej viery v Ježiša Krista prítomného v Oltárnej sviatosti.

Na túto svätú omšu pozýva všetkých otec arcibiskup. "Budeme sláviť Božiu prítomnosť v Eucharistii medzi nami svätou omšou a potom aj procesiou. Príďte, aby sme sa mohli spoločne posilniť vo viere a uvedomiť si Božiu blízkosť. Boh nám dal svoju prítomnosť v Eucharistii, je to nevysloviteľný dar. My sa chceme z tohto daru tešiť, ďakovať zaň, vydať svedectvo. Chceme prosiť, aby sme mali silnú vieriu v Božiu prítomnosť v Eucharistii," povedal.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Postulátor kauzy svätorečenia blahoslavenej sestry Zdenky Lucian Bogucki OFMConv. odovzdal otcovi arcibiskupovi Mons. Stanislavovi Zvolenskému dokument Positio super miro. Ide o definitívny dokument, ktorý sa týka domnelého zázraku na príhovor blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej v procese jej svätorečenia. Dokument slúži ako prípravný materiál pre komisiu teológov a kardinálov, ktorá bude v najbližších dňoch v tejto veci zasadať. Bl. sestra Zdenka z Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža, rodným menom Cecília Schelingová, sa narodila okolo polnoci medzi 24. a 25. decembrom 1916 v Krivej na Orave. Prvé rehoľné sľuby zložila 30. januára 1937 a 28 januára 1943 skladala večné sľuby. V rokoch 1937 – 1940 po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave. V rokoch 1941 – 1942 pracovala ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. Od roku 1942 do 29. 2. 1952 bola zamestnaná v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici ako laborantka. 29. februára 1952 ju zatkli príslušníci Štátnej bezpečnosti a uväznili ju v Justičnom paláci v Bratislave, kde ju podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. 17. júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv. Okrem vyšetrovacej väzby v justičnom paláci v Bratislave bola väznená v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne a vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci. Z Prahy bola 16. apríla 1955 ako ťažko chorá prepustená z väzenia a prijatá do nemocničného ošetrenia v Trnave. Zomrela 31. júla 1955 o 7:45 v trnavskej nemocnici na onkologickom oddelení. Dožila sa necelých 39 rokov. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave. 6. apríla 1970 ju Krajský súd v Bratislave oslobodil spod obžaloby pre trestný čin velezrady. 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. 14. septembra 2003 na sviatok Povýšenia Svätého kríža bola vyhlásená za blahoslavenú.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Slávnosť Nanebovstúpenia Pána je podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského o pozvaní byť učeníkom, ktorý môže zapochybovať, ale je pozvaný uveriť a uskutočňovať život podľa Ježiša Krista. Ako povedal v Katedrále svätého Martina, epizóda smrti ukrižovaného Ježiša bola prekonaná vzkiesením. Boh vzkriesil svojho Syna, ktorý sa stal človekom. Boh je blízko ako vzkriesený Ježiš svojim učeníkom.

Učeníci sú šťastní, že sú obdarení možnosťou vnímať Božiu blízkosť cez vzkrieseného Pána, ale Ježiš im hovorí, že táto skúsenosť sa uzavrie a oni budú prežívať Božiu blízkosť v sile Božieho Ducha Svätého, ktorý aj Jeho viedol. “Ukončenie stretávania sa so vzkrieseným Pánom označujeme ako Nanebovstúpenie Ježiša. Pritom Ježiš dáva učeníkom poslanie: choďte, buďte mojimi svedkami, ohlasujte, krstite, učte…,” pripomenul otec arcibiskup.

Otec arcibiskup tiež upozornil, že evanjelista Matúš hovorí o učeníkoch, ktorí padli na kolená pred vzkrieseným Pánom a spomenul, že pochybovali. “To je pokorný realizmus o našom ľudskom jestvovaní. Každá viera rastie z pochybností. To je naša životná skúsenosť. Ježiš počíta s tým, že jeho učeníci a všetci ďalší sa budú cez skúsenosť pochybnosti obnovovať a prehlbovať vo viere,” povedal s tým, že vo vedomí, že Boh mi je blízko majú oni nahradiť viditeľnú prítomnosť Boha v Ježišovi Kristovi, ktorá sa stala v plnosti časov, svojim osobným životným svedectvom.

To je podľa otca arcibiskupa poslanie, ktoré sa dotýka nás všetkých. “Učeníci hľadeli do neba, pričom boli prekvapení, až kým ich Boží poslovia napomenuli, aby nepozerali do neba, ale sa pohli. Aj my v živote, keď rozmýšľame nad tým, čo je Božie, niekedy je nám ťažké urobiť krok, ktorý od nás Boh žiada. Je tu prítomná pochybnosť. Ale Boh s nami počíta. Každý z nás sa môžeme otvoriť pre Božie pôsobenie. Môžeme prijať Božiu duchovnú blízkosť. A chceme byť teraz, v tomto čase, na tomto mieste svedkom o Tebe. To je o každom jednom z nás”.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Magdaléna, láska silnejšia ako smrť (Jn 20,1.11–18) z cyklu Ženy vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. mája 2026.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Váš prehliadač nepodporuje natívne prehrávanie audio záznamov. Your browser does not support the html5 audio element.

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (41,8MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Venujeme sa významným ženám vo Svätom písme. Na predošlom stretnutí sme uvažovali nad Samaritánkou, ktorej stretnutie s Pánom Ježišom sa stalo cestou poznania pravdy o sebe samej, o Bohu a o Ježišovi.

Dnes sa budeme venovať ďalšej významnej ženskej postave v dejinách spásy, ktorú poznáme pod menom Mária Magdaléna. Jej hlboký vnútorný vzťah k Ježišovi sa stal príležitosťou, aby sa stala jedinečnou apoštolkou jeho zmŕtvychvstania.

Započúvajme sa do posvätného textu, vytvoreného veršami 1 a 11-18 z 20. kapitoly evanjelia podľa svätého Jána:

Lectio

Jn 20,1.11-18

1 Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. [...]
11 Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala.
Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12 a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách. 13 Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“
14 Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš.
15 Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“
16 Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.
17 Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“
18 Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal.

Kontext úryvku

Tento príbeh otvára záverečnú časť Jánovho evanjelia, ktorá je vytvorená posolstvom o rôznych stretnutiach so vzkrieseným Pánom Ježišom. Dnes pozeráme na Máriu Magdalénu, ako prežije prevratnú skúsenosť. Práve tieto naše verše sa zdajú byť mostom medzi rozprávaniami o Ježišovom utrpení a pochovaní a udalosťami, ktoré ukazujú jeho prítomnosť ako vzkrieseného v spoločenstve.

Sme stále v tej istej záhrade, v ktorej bol Ježiš pochovaný, veľmi blízko miesta jeho ukrižovania (Jn 19,42).

v. 1a: „Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu“.

Máriu Magdalénu stretávame v osobitnom okamihu dňa: už sa rozbrieždilo, ale tma noci sa ešte úplne nerozplynula. Je tma a nedá sa dobre vidieť. Napriek tomu ide, vychádza z mesta a vracia sa na miesto Ježišovho pochovania. Mária Magdaléna je tu predstavená sama, vedená silnou túžbou. Vykročila do tmy a hľadá toho, ktorého miluje. Táto tma, do ktorej je Mária Magdaléna ponorená, znamená niečo hlbšie a skryté, neviditeľné pre oči tela: je to tma viery1, je to akási slepota duše2, je to uzavretosť srdca3. Je možné, že aj preto evanjelista svätý Ján pripomína, že „ešte za tmy prišla“, hoci už nastával nový deň.

Mária Magdaléna teda prišla k hrobu. Hrob je neživý protagonista tohto úryvku z Jánovho evanjelia; spomína sa až deväťkrát. Iba zjavenie Ježiša, jeho objavenie sa pred očami Márie Magdalény, dokáže odstrániť veľký tieň miesta smrti. Hrob je spomienka, je to pamiatka na milovanú osobu. Mária Magdaléna žije z tejto láskyplnej spomienky, ktorá jej spôsobuje bolesť, ale je to jej jediný zdroj života, ktorý jej zostal, a preto práve ide k hrobu, na miesto, ktoré uchováva prítomnosť jej Pána. Mária Magdaléna sa nebojí priblížiť sa, bežať k tomuto miestu smrti, zastaviť sa a zostať pri ňom, nebojí sa aj doň pozrieť, zohnutá pod ťarchou bolesti.4

v.1b: „videla, že kameň je od hrobu odvalený“.

Po rýchlej chôdzi v tme Mária Magdaléna nachádza, mohli by sme povedať, prvé uľahčenie, vidí, že veľký hrobový kameň je odstránený, vstup do hrobu je otvorený, priechod voľný.

v.11a: „Mária stála vonku pri hrobe a plakala“.

Svätý Ján tu opakuje sloveso „stáť“, ktoré použil krátko predtým aj pri opise ukrižovania; už tam totiž pri Pánovom kríži stála jeho Matka a ostatné Márie vedľa nej: odvážne a nezlomné (Jn 19,25). A ich postoj, to je státie, vzpriamený postoj, pevný, neúnavný. Mária Magdaléna je presne taká, aj tvárou v tvár smrti, bolesti, osamelosti: neustupuje, neuteká, neskrýva sa.

Dôležitým výrazom v texte je aj plač. Štyrikrát sa spomína plač Márie Magdalény. Je to plač, ktorý pramení z hlbokého smútku. Mária Magdaléna plače na tom mieste, kde naposledy videla svojho Pána.

v. 11b: „Ako tak plakala, nahla sa do hrobu.“

Pod ťarchou smútku sa Mária Magdaléna skláňa, ohýba sa celým svojím telom, nakláňa sa dopredu, aby sa pozrela do hrobu. Chce sa pozrieť situácii priamo do očí, aj keď ide o smrť, nemilosrdnú, bolestnú smrť, ktorá jej vzala to najdrahšie, čo mala. Slovo, ktoré používa evanjelista Ján v gréckom jazyku, chce vyjadriť pozorné dívanie sa, upretie pohľadu5, alebo ešte viac, nahliadnutie dovnútra, ako to robí ten, kto sa díva cez dvere alebo okno.

Reč tela Márie Magdalény si zaslúži pozornosť najmä preto, lebo po naklonení sa do hrobu, je spomenuté dvojité „obrátenie sa“, naznačuje postupný pohyb vnútornej premeny. Predstavme si túto scénu. Mária je obrátená smerom k hrobu. Odpovedá dvom anjelom, ktorí sa jej pýtajú, prečo plače:

v. 13b-14a: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa“.

V tomto bode nastáva zmena, obrat; ona sa otočí, odvráti pohľad od hrobu, začne sa vzďaľovať od tej prázdnoty, odpúta sa od smrti. Vráti sa k životu. A v tomto svojom obrátení konečne stretáva Pána, hoci ho ešte nedokáže spoznať.

Stojí tam muž, ale ona ho nespoznáva. Myslí si, že je to strážca záhrady. Nespozná ho ani vtedy, keď sa jej spýta:

„Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ (v. 15a)

Ak prvá otázka kopíruje tú od anjelov, druhá jej mohla otvoriť oči. Ale zatiaľ neotvára. Slúži skôr na to, aby z jej srdca vyšla všetka jej úzkosť a odhodlanie:

„Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho pôjdem vziať“ (v. 15b).

Vnútorne sa zasa obrátila ku hrobu. Akoby nevládala odtrhnúť pohľad od tej hrobky, ktorá je však už prázdna. Nedokáže to, kým ju Ježiš neosloví menom:

„Mária!“ (v. 16a).

Aký zásah do hĺbky srdca, len Ježiš ju vie tak osloviť. Len ten hlas ju môže definitívne „obrátiť“ od hrobu k Živému Pánovi. A Mária, obrátená, vysloví jediné slovo:

„Rabbuni!“ (v. 16b).

Slovo, ktoré má príchuť materinského jazyka a má aj celú intenzitu rodinného oslovenia: „Môj Učiteľ!“.

Na hlas milovaného odpovedá hlas milovanej.6 Mária Magdaléna spoznáva hlas Pastiera, ktorý ju volá po mene a vedie ju von (porov. Jn 10,3). Vedie ju von zo smútku a plaču, von z hľadania Živého medzi mŕtvymi: Tvoj Učiteľ žije, neplač nad ním ako nad mŕtvym. Záhrada smútku sa stáva záhradou radosti, miesto smrti sa stáva miestom stretnutia so živým Ježišom.7

v. 18: „Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána.“

Videla som Pána. Tieto slová sú ako výkrik víťazstva, úplného oslobodenia; je to nadšený prejav naplnenej lásky, ktorú nemožno umlčať. Po stretnutí so vzkrieseným Pánom Mária Magdaléna sa znova ponáhľa a vracia sa k učeníkom, stáva sa apoštolkou zmŕtvychvstania.

Slovo „vidieť“, ktoré nás sprevádzalo celým úryvkom a objavilo sa štyrikrát, tu dosahuje svoj najhlbší význam. Mária Magdaléna totiž prechádza od vonkajšieho a povrchného pohľadu, od letmého zazretia (v. 1), k pozornému, hlbšiemu pozorovaniu, ako to robí divák, ktorý nezostáva ľahostajný, ale sleduje všetko, každý detail (vv. 11 a 14). Potom, po stretnutí s Ježišom, potom, čo ju oslovil svojimi slovami, svojím dotykom, potom, čo ju obnovil, oslovil ju menom, Magdaléna vidí opäť inak, vidí ďalej: ide o videnie, ktoré je poznaním, ktoré je životnou skúsenosťou (v. 18), ktoré je, v konečnom dôsledku, láskou.8

Meditatio

V jednoduchosti rozprávania nášho úryvku sa určite skrýva obrovská vnútorná cesta znovuzrodenia, víťazstva nad smrťou: prechod od neprítomnosti k prítomnosti milovanej osoby; od tmy svitania, rána, ktoré ešte nenastalo, k plnému svetlu zrelej viery, ktorá sa stáva schopnosťou byť apoštolom; od osamelosti a izolácie k spoločenstvu bratov a sestier; od plaču k prekypujúcej radosti života naplneného prítomnosťou Pána Ježiša, živého vzkrieseného.

A tak ako Mária Magdaléna, tak ako ostatní učeníci, aj my, keď uvažujeme nad posvätným textom, aj my môžeme byť dotknutý vzkrieseným Pánom; za tmou, za zatvorenými dverami, za neprítomnosťou, z dokorán otvoreného hrobu, sa nám zjavuje a spoznáva nás. A ako hovorí evanjelista svätý Ján, tieto veci boli napísané, aby aj my uverili a tým, že uveríme, aby sme mali život (Jn 20,31).

Mária Magdaléna plná radosti spoznala svojho zmŕtvychvstalého Pána. Chce sa ho dotknúť, zadržať ho, no Pán jej hovorí: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi.“ (v. 17) Udivuje nás to. Radi by sme povedali: Teraz, keď stojí pred ňou, sa ho môže Mária dotknúť a držať ho. Keď vystúpi k Otcovi, už to nebude možné. Ale Pán hovorí presný opak: Teraz sa ho nemôže dotýkať, nemôže ho držať. Predchádzajúci vzťah k pozemskému Ježišovi tak už nie je možný. Aj tu je Mária Magdaléna pozvaná k obráteniu, jej prechádzajúci vzťah sa musí zmeniť. „Už ma nedrž“, v podstate znamená: „neprivlastňuj si ma starým spôsobom“. Ježiš naznačuje, že vzťah s ním už nebude založený na čisto telesnej blízkosti, ale na novom spôsobe prítomnosti — v Duchu Svätom a v spoločenstve s Otcom.

Je to tá istá myšlienka, akú vyjadril svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom: „Ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz ho už tak nepoznáme. Kto je v Kristovi, je novým stvorením.“ (2Kor 5,16-17)

Starý spôsob ľudského spolunažívania a vzťahov je preč. Teraz sa možno Ježiša dotknúť len „u Otca“. Môžeme sa ho dotknúť iba tak, že vystúpime k nemu. Počínajúc Otcom, v spoločenstve s Otcom je nám novým spôsobom prístupný a blízky. Krista nemožno skutočne stretnúť mimo živého vzťahu s Bohom Otcom, do ktorého nás Ježiš svojou smrťou, zmŕtvychvstaním a Duchom Svätým uvádza.

Tento nový prístup predpokladá novosť aj z našej strany. Prostredníctvom krstu je náš život teraz už s Kristom skrytý v Bohu. Vo svojej skutočnej existencii sme už „hore“, uňho, po pravici Otca (porov. Kol 3,1-4)9. Keď prenikneme k vlastnému základu našej kresťanskej existencie, dotkneme sa Vzkrieseného: tam sme dokonale samými sebou. Dotýkať sa Krista a vystupovať k nemu patrí nerozlučne k sebe. A nezabúdajme pritom na to, že podľa evanjelistu Jána je miestom Kristovho „povýšenia“ jeho kríž a že naše ustavične potrebné „nanebovstúpenie“, náš výstup, aby sme sa ho dotkli, sa musí uskutočňovať v kráčaní s Ukrižovaným.

Cez Otca nám Kristus už nie je ďaleko, nanajvýš tak môžeme byť ďaleko od neho my. Prístup k nemu však zostáva otvorený. Tento prístup totiž nespočíva v ceste kozmicko-geografickým priestorom, ale v „ceste“ srdca od rozmeru uzatvorenia sa do seba k novej dimenzii Božej lásky, ktorá obopína celý svet.10

Oratio

Pane, chcem sa teraz vo svojom vnútri duchovne ponáhľať spolu s Máriou Magdalénou k Tvojmu hrobu. Tá vonkajšia tma, ktorá ju sprevádzala na ceste, je pre mňa snahou prestať si všímať to, čo sa nachádza v okolí, aby som sa mohol sústrediť na vnímanie Tvojej prítomnosti vzkrieseného Pána.

Chcem sa aj ja skloniť s Magdalénou k hrobu a pozorne pozorovať, vnímať a počúvať. Kým nepríde Pán, aby aj mne otvoril srdce svojím hlasom, svojimi slovami, svojím dotykom lásky.

Pane, čo v mojom osobnom živote znamená ten tmavý hrob, aké sú to skutočnosti, ktoré ma najviac bolia, ktoré ma uvádza do krízy, do úzkosti? Pane, koho ja hľadám s takou horlivosťou a túžbou, ako hľadala Magdaléna Teba? Koho alebo čo by sme chceli ísť hľadať, pretože sa nám zdá, že bez toho nemôžeme žiť?

Som aj ja ochotný urobiť vo svojom srdci ten pohyb, to nazretie do hrobu, aby som zistil, že aj pri mne sú anjeli, že Božia prítomnosť nie je ďaleko?

A čo mi hovorí ten druhý veľmi dôležitý pohyb, to obrátenie sa, ktoré mi ukazuje, aby som zmenil zameranie, aby sa vrátil? Alebo radšej poviem, že to nie je pre mňa a radšej pokračujem po svojej ceste a zostávam vo zabehnutých koľajach?

Pane, aj mňa voláš menom, aj pre mňa je táto skúsenosť možná, ale je potrebné, aby som uveril.

Magdaléne bola otvorená, pripravená na stretnutie, túžila po ňom, aj keď ju prekvapil spôsob. A okamžite odpovedala celým svojím bytím, uznala ho za svojho Učiteľa, za svojho Pána a objala ho, pritlačila si ho k sebe.

Pane, túžim Ti rovnako povedať: „Pane, tu som!“

Daruj mi, prosím, vnútorný pokoj, že so mnou počítaš, že aj pre mňa máš poslanie, aj ja môžem byť pripravený ísť k bratom a sestrám s dobrým posolstvom o Tvojom zmŕtvychvstaní, o Tvojej prítomnosti medzi nami.

„Videla som Pána!“, zvolala Mária Magdaléna. Pane, túžim Ťa spoznať a vidieť v Tvojom slove, v eucharistickom chlebe, v mojom ľudskom bratovi a sestre.

Pane Ježišu Kriste, Ty si prešiel smrťou do života a otvoril si nám cestu k Otcovi. Nauč nás nehľadať ťa len ľudským spôsobom, ale dotýkať sa ťa vierou, v Duchu Svätom, v tichu srdca a v hlbine modlitby. Otvor naše oči, aby sme ťa spoznali ako živého Pána, ktorý nás vedie k Otcovi.

Pane Ježišu, často ťa chcem držať podľa svojich predstáv. Ty nás však vedieš ďalej — k Otcovi. Nauč ma takej viere, ktorá sa neopiera iba o city, ale o Tvoju živú prítomnosť. Daj mi srdce, ktoré vie zotrvať v tichu. Daj mi ducha adorácie. Daj mi milosť, aby som ťa „videl“ v Eucharistii, v Božom slove, v modlitbe, v mojich bratoch a sestrách, ktorí potrebujú pomoc, aby som Ťa nasledoval v poslušnosti Otcovi. Veď nás všetkých do Otcovho domu, kde si nám pripravil miesto. Amen.

Contemplatio

Skrze neho máme v jednom Duchu Svätom prístup k Otcovi.

(porov. Ef 2,18)

__________

1 Jn 14,46: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách.“

2 1Jn 2,11: „Ale kto nenávidí svojho brata, je vo tme a chodí vo tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.“

3 1Jn 2,9-10: „Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením. 

4 1Jn 4,18: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“

5 Jak 1,25: „Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky.“
1Pt 1,12: „A bolo im zjavené, že nie sebe, ale vám poslúžili tým, čo vám teraz zvestujú hlásatelia evanjelia v Duchu Svätom, zoslanom z neba, na čo túžia hľadieť aj anjeli.“

6 Pies 2,8a: „Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza!“

7 porov. Bosetti, Elena, Donne della Bibbia, Assisi 2018, str.153-157.

8 porov. Maria Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 229-237.

9 Kol 3,1-4: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.“

10 porov. Joseph Ratzinger, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, II., Trnava 2011, str. 277-278.

• Príhovory

• Audio

• Lectio divina

• Hlavny obsah

Vo farnosti Ducha Svätého v Petrovej Vsi na Záhorí bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský požehnal obnovený historický organ, ktorý patrí medzi vzácne pamiatky slovenského organárstva. Nástroj má 142 rokov. Podarilo sa ho zachrániť vďaka obetavosti miestnych veriacich i samosprávy.

Obnova nástroja a jeho vonkajšej schránky si vyžiadala investíciu presahujúcu 95 000 eur. Samotná oprava organa stála 85 000 eur, zatiaľ čo reštaurovanie organovej skrine stálo ďalších 10 000 eur. Finančné prostriedky sa podarilo vyzbierať počas šiestich rokov prostredníctvom rôznych zbierok a aktivít.

Významnú úlohu pri získavaní financií zohralo občianske združenie Petrovilla. „Po rokoch úsilia sa nám podarilo dať do povedomia všetkým občanom, že ide o významnú historickú pamiatku, na ktorú môžu byť hrdí,“ uviedla predsedníčka združenia Miriam Hricová. K obnove prispela aj obec Petrova Ves technickým zabezpečením a pomocnými prácami. Starosta Štefan Beňa neskrýval dojatie: „142 rokov organu si zaslúži úctu. Výsledok v nás zanechal hlboký zážitok a u mnohých aj slzy v očiach.“

Správca farnosti, páter Irenej Ľubomír Varga OP, vyjadril vďačnosť všetkým, ktorí sa do projektu zapojili. Vyzdvihol najmä vzájomnú spoluprácu a ochotu ľudí podporiť náročné dielo milodarmi. Podľa neho je výsledok spoločným úspechom celej komunity.

Slávnostnú svätú omšu celebroval otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý nástroj po jeho návrate do pôvodného stavu požehnal. „Je to vzácna vec, pretože organ je obnovený do svojej pôvodnej krásy. Zároveň som tu mohol prežiť živú vieru miestnych ľudí,“ zhodnotil otec arcibiskup.

Zdroj: Rádio LUMEN, TK KBS, redakčne upravené

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Pastiersky list bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského

Na Štvrtú veľkonočnú nedeľu v roku 2026

Milí bratia a sestry,

prihováram sa vám v dnešnú nedeľu Dobrého Pastiera, aby sme spoločne uvažovali nad duchovnou službou, ktorej prameňom je náš zmŕtvychvstalý Pán, Dobrý Pastier. Priblížme sa najprv k Dobrému Pastierovi prostredníctvom obrazov, ktoré nám on sám zanechal, aby nám vysvetlil, aký je Dobrý Pastier.

Počuli sme: „Kto vchádza bránou je pastier oviec [...] a ovce počúvajú jeho hlas.“ (Jn 10,2-3). A následne sme počuli: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam.“ (Jn 10,7). Sú to obrazné vyjadrenia. Stanú sa nám bližšími, keď si uvedomíme, že v časoch Pána Ježiša ovčinec bol priestor ohradený múrmi z nahromadených kameňov, na ktorých boli umiestnené zväzky tŕnia, aby bránili ovciam v úteku a zlodejom vo vstupe. Jeden ovčinec zvyčajne využívalo viacero pastierov, ktorí tam na noc vpustili svoje ovce; jeden z nich bdel, kým ostatní spali. Jeden z pastierov sa teda, ozbrojený palicou, postavil k vchodu do ovčej ohrady, skrčil sa a v tejto polohe blokoval prístup a sám sa stal „dverami“. Jeho prítomnosť zvyčajne stačila na to, aby odradila lupičov od priblíženia sa a zabránila vlkom vo vstupe do ohrady. K ovciam sa mohol priblížiť len ten, koho pustil ten, kto tvoril bránu.

Ráno, keď sa všetci pastier znova objavili pri vstupe, ovce okamžite spoznali ich kroky a ich hlas, postavili sa a nasledovali ich, lebo mali skúsenosť, že pastier sa o ne stará a chráni ich. Charakteristickou črtou dobrého pastiera, ktorá ho odlišuje, je jeho starostlivosť: on pozná svoje ovce po mene a volá ich „jednu po druhej“. Ani pre nášho Pána nejestvujú anonymné masy; on pozná a zaujíma sa o každého z nás, berie do úvahy dary, prednosti a slabosti každého z nás.

Všimnime si aj dôraz na „hlas pastiera“, ktorý je „počúvaný“ (v. 3), „poznávaný“ (v. 4) a okamžite odlíšený od hlasu cudzincov (v. 5). Aj po zmŕtvychvstaní bol Pán Ježiš rozpoznaný podľa svojho hlasu. Oči učeníkov boli zastreté: považovali ho za pocestného, alebo za ducha (Lk 24,15.37), alebo za rybára (Jn 21,4); ale nakoniec ho rozpoznali prostredníctvom sluchu. Pánov hlas bol pre učeníkov nezameniteľný. Aj dnes Pánov hlas naďalej znie, jasný a živý v slove evanjelia.

Počúvať hlas Dobrého pastiera a nasledovať ho, znamená aj pre nás samých, že sa v našom živote nechávame viesť slovami, skutkami, životným príkladom, skutočnosťou Jeho vzkriesenia. A to všetko je v našich životoch prítomné pôsobením Božieho Ducha Svätého a duchovnou službou tých, ktorých Ježiš Kristus pozval, aby mali účasť na Jeho pastierskej službe.

A tak vlastne, keď Ježiš hovorí, že On je dobrý pastier a Ten, z ktorého pramení každé duchovné dobro pre každého z nás, je zároveň prirodzené, aby sme si uvedomili, že všetci potreb
ujeme aj duchovnú službu tých, ktorí majú podiel na službe Dobrého Pastiera. Inými slovami, je teda prirodzené, že sa obracia náš pohľad aj na duchovnú službu kňazov v našich farnostiach.

Potrebujeme nové kňazské povolania. Modlíme sa a prosíme o nové kňazské povolania. Je vhodné, aby sme si pripomenuli, že keď sa modlíme a prosíme o nové kňazské povolania, to neznamená, že my musíme nášmu dobrotivému Pánovi pripomínať, aby vzbudzoval nové kňazské povolania, že mu musíme povedať o niečom, na čo zabudol. Uvedomujeme si, že to by bolo nedôstojné chápanie nášho Pána. On vie, čo potrebujeme. Pán Ježiš nás uistil: „veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ (Mt 6,8)

Našou modlitbou a prosbou o nové kňazské povolania si my sami pripomíname, že potrebujeme kňaza, a preto si želáme, preto sa k tomu vždy chceme vracať, aby sme mali kňazov, preto túžime, aby sme mali nové kňazské povolania. Čiže naša modlitba za nové kňazské povolania je naše pravdivé a správne pripomínanie si tej potreby a vyjadrenie, každý sám za seba: Ja potrebujem službu kňaza, ja túžim, aby sme mali nové kňazské povolania.

Preto, milí bratia a sestry, prosím, znova a znova, ja i vy všetci, každý sám za seba, jednotlivo aj spoločne vo farnostiach, tak ako to robíte, pripomínajme si, uvedomujme si znova, vyjadrujme našu túžbu cez modlitbu, aby sme boli obdarení novými kňazskými povolaniami.

Zároveň vás, milí bratia a sestry, prosím o podporu pre nové kňazské povolania aj v materiálnej oblasti. Mnohí z vás viete, že kňazský seminár a naša teologická fakulta má sídlo v Bratislave na Kapitulskej ulici. Budovy kňazského seminára a fakulty sú naše vzácne dedičstvo. Bolo nevyhnutné, aby sme uskutočnili zásadnú rekonštrukciu týchto budov, aby sa štúdium teológie a príprava v kňazskom seminári mohli uskutočňovať v podmienkach primeraných súčasnej dobe.

Rekonštrukcia budov úspešne prebieha. Je však finančne veľmi náročná. Ukončí sa v decembri tohoto roka 2026. V prvom polroku budúceho roka 2027 sa potom uskutoční kolaudácia a nákup nového zariadenia. Študenti teológie, bohoslovci zo všetkých piatich diecéz západnej rímskokatolíckej provincie, teda z diecézy Žilinskej, Banskobystrickej, Nitrianskej, Trnavskej a Bratislavskej arcidiecézy, budú sa pripravovať na kňazstvo v seminári a budú študovať na teologickej fakulte v Bratislave od septembra roku 2027.

Prosím teda, podporujme nové kňazské povolania vždy znova našou modlitbou a našou vnútornou túžbou po nových kňazoch. Svätý Augustín hovorí: „Túžba tvojho srdca je sama tvojou modlitbou.“ Podporujme aj budúce kňazské povolania podľa možností aj cez zbierku na seminár, dnes alebo aj v nasledujúcom období.
Prosím Pána, aby sme všetci boli naplnení trvalou a vrúcnou túžbou po nových kňazských povolaniach.

Všetkým vám prajem Božiu ochranu a posilu a žehnám vás: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup metropolita

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Samaritánka, poznanie pravdy (Jn 4,4–19) z cyklu Ženy vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 8. apríla 2026.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Váš prehliadač nepodporuje natívne prehrávanie audio záznamov. Your browser does not support the html5 audio element.

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (41,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Venujeme sa významným ženám vo Svätom písme. Na predošlom stretnutí sme uvažovali nad Božou Matkou Máriou, ktorá spolu so svätým Jozefom hľadala s úzkosťou Ježiša.

Dnes sa budeme venovať žene, Samaritánke, ktorá je charakterizovaná iba svojím pôvodom, pochádzala z kraja Samária. Význam má stretnutie tejto ženy s Pánom Ježišom. Nebudeme sa venovať celému opisu a dôsledkom stretnutia Samaritánky s Pánom Ježišom, sústredíme sa na opis procesu premeny, keď evanjelista svätý Ján ponúka pohľad na vnútornú cestu tejto ženy, po ktorej kráčala v dôsledku stretnutia s Pánom Ježišom, ktorý ju vniesol svetlo do jej vnútra, až do najhlbších zákutí jej srdca.

Započúvajme sa do posvätného textu, vytvoreného veršami 4 až 19 zo 4. kapitoly evanjelia podľa svätého Jána:

Lectio

Jn 4,4-19

4b [Ježiš] musel prejsť cez Samáriu. 5 A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. 6 Tam bola Jakubova studňa.
Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia.
7 Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“
8 Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy.
9 Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.
10 Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“
11 Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? 12 Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“
13 Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. 14 Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
15 Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“
16 Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ 17 Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »Nemám muža,« 18 lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“
19 Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok.“

Kontext úryvku

Príbeh o stretnutí Ježiša so Samaritánkou je zaradený do jednej veľkej časti evanjelia svätého Jána, ktorú odborníci zvyknú nazývať „kniha znamení“. Pred príbehom so Samaritánkou sa nachádza posolstvo, ako Pán Ježiš v Káne Galilejskej premenil vodu na víno počas svadobnej hostiny (Ján 2, 1-11) a po príbehu so Samaritánkou nasleduje znamenie uzdravenia syna kráľovského úradníka (Ján 4, 46-54).

Pán Ježiš „musel prejsť cez Samáriu“ (v. 4).

V skutočnosti z geografického hľadiska nejde o povinný prechod, pretože Ježiš mohol pokojne ísť do Galiley inou cestou, ako to zvyčajne robili všetci Židia, ktorí sa nechceli poškvrniť prechodom cez pohanské územie Samárie. Pre Pána Ježiša bola táto cesta „povinná“ v teologickom zmysle, pretože spása mala byť poskytnutá aj tým vzdialeným, vylúčeným, nenávideným; On prišiel na svet pre všetkých1.

Na ceste späť z Judey do Galiley Pán Ježiš si teda zámerne zvolil horskú cestu, ktorá vedie cez Samáriu. Prišiel k bránam mesta Sychar a kým učeníci išli hľadať niečo na jedenie, on si sadol unavený v blízkosti studne.

Počuli sme: „Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka“ (v. 6-7a).

Zo starozákonných príbehov, ktoré sa odohrávajú pri studni, vieme, že ženy chodili čerpať vodu za súmraku (porov. Gn 24,11), keď sa deň chýlil ku koncu a mohli si dopriať chvíľku oddychu a rozhovoru s priateľkami. Studne boli teda aj miestom spoločenského života.

Svätý Ján hovorí, že Samaritánka prišla po vodu, išlo o každodenný úkon, bežný pre všetky vtedajšie ženy. A predsa už tu sa skrýva tajomstvo. Prečo žena prišla čerpať vodu okolo poludnia, v najteplejšej hodine dňa? Možno práve kvôli nádeji, že nikoho nestretne. Rýchlo by naplnila svoj džbán a vrátila by sa domov nerušene, aby nikoho nestretla. Prítomnosť neznámeho muža pri studni ju prekvapila.

v. 7b: „Daj sa mi napiť.“ Pán Ježiš ako prvý osloví ženu, preberá iniciatívu, ako to vždy robí vo svojej láske k nám. Tak sa začína nádherný dialóg s Ježišom, ktorý prekvapuje. A žena nemôže inak, ako sa čudovať: „Ako to, že ty, Žid, prosíš o vodu mňa, samaritánky?“ (v. 9). Spočiatku sa žena dištancuje. Žiadosť neznámeho bola v rozpore s vtedajšími spoločenskými pravidlami a evanjelista nezabúda zdôrazniť, že medzi Židmi a Samaritánmi z politických a náboženských dôvodov neboli dobré vzťahy. Samaritáni postavili chrám na vrchu Garizim a tvrdili, že je to legitímne miesto uctievania, ale Židia ich považovali za polopohanov a modloslužobníkov a tvrdili, že jediným legitímnym svätostánkom Jahveho je chrám v Jeruzaleme. Žena sa teda čuduje, že sa na ňu obracia Žid, a navyše pokorne žiada o pomoc.

Pán Ježiš neodpovedal rovnakým spôsobom, neuspokojuje povrchnú zvedavosť, ale istým spôsobom ženu zneisťuje. Ona ho práve nazvala „Židom“, on naznačuje, že jeho totožnosť je nielen príslušnosť k národu: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, kto ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť‘, požiadala by si ho a on by ti dal živú vodu“ (v. 10). Ona teda vlastne nevie, kto ju oslovil. Nepozná ten Boží dar, ktorý stojí pred ňou. Keby ho poznala, bola by to ona, ktorá by ho prosila o vodu.

Samaritánka počúva so zvedavosťou: Boží dar, živá voda... Aký zvláštny spôsob uvažovania má ten cudzinec a zdá sa, že mu úplne chýba konkrétnosť: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? 12 Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ (v. 11-12).

Ježiš nevysvetľoval, čo tým chcel povedať. Nevysvetľoval význam daru a živej vody. Pokračoval v tajomnom spôsobe vyjadrovania sa: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ (v. 13-14).

Keď počula hovoriť o takejto výnimočnej vode, ktorá uhasí smäd, žena okamžite zareagovala. Teraz je to ona, kto predkladá žiadosť: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ (v. 15).

Pán Ježiš sa jej dotkol v srdci. Zasiahol bytostný záujem svojej partnerky v rozhovore a tak rozhovor mohol nabrať nový smer a posunúť sa ďalej.

Pán ju oslovil: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ (v. 16).

Samaritánka sa dostala do citlivej situácie. Vyšla von na poludnie, aby sa vyhla podceňovaniu a domnienkam, a hľa, neznámy človek začne rozprávať o kľúčovej téme jej životnej situácie.

„Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »Nemám muža«, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ (v. 17-18).

Je potrebné všimnúť si, že žena sa neurazila. Práve naopak. Poznanie, ktoré Ježiš preukazuje o jej živote, jej otvára oči pre jeho tajomnú totožnosť: „Pane, vidím, že si prorok...“. (v. 19)

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že žena šikovne mení tému. Ale nie je to tak. Samaritánka nechcela začať hovoriť o teológii, aby sa vyhla objasneniu svojho života. Ak by to tak bolo, Ježiš by ju mohol napomenúť, čo sa však nestalo. Naopak, zdá sa, že je potešený témou, ktorú žena nadhodila, ako keby pochopila, o čo ide, a nechcela premeškať príležitosť. Ale žena si nepochybne uvedomuje, že sa teraz nachádza v priaznivej situácii. Ježiš preukázal, že pozná jej osud, jej osobnú históriu tak intímnym spôsobom, akým to dokáže len Boh alebo Boží muž.2

Meditatio

Samaritánkina túžba po živote a láske je aj našou túžbou: túžbou Cirkvi a celého ľudstva, zraneného hriechom, ale ešte hlbšie naplneného túžbou po Bohu. Hľadáme ho ako vodu, aj keď si to neuvedomujeme, zakaždým, keď sa pýtame na zmysel udalostí, zakaždým, keď cítime, ako nám chýba dobro, ktoré chceme pre seba a pre tých, ktorí sú nám blízki.

V tomto hľadaní stretávame Ježiša. On je už tam, pri studni, kde ho Samaritánka nachádza, osamoteného, pod poludňajším slnkom, unaveného z cesty.

Ale Ježiš má v sebe takú lásku k Samaritánke, akú ona ešte nikdy nezažila. Kým ona hľadala každodennú vodu, On jej chce darovať tú novú, živú, schopnú uhasiť každý smäd a upokojiť každú úzkosť, lebo táto voda vyviera zo srdca Boha, nevyčerpateľnej plnosti každého očakávania.

Na podnet Pána Ježiša Samaritánka začína hľadanie dobra väčšieho ako samotná voda: „Keby si poznala Boží dar,“ hovorí Pán žene. Nie je to výčitka, ale sľub: „Som tu, aby som ti dal spoznať Boha, ktorý sa stáva darom pre teba.“ Áno, práve pre teba, ktorá si Ho nepoznala, ktorá si sa považovala za vzdialenú a odsúdenú. Tento dar ťa premení: sama sa staneš prameňom, ktorý vyviera pre večný život. Namiesto predchádzajúceho smädu, plného horkosti a duchovnej vyprahnutosti, Syn Boží ponúka ako dar život obnovený vodou, ktorá vyviera z Otcovho milosrdenstva. Všetko sa mení prostredníctvom stretnutia s Pánom: smädná žena sa stáva prameňom, vylúčená sa stáva dôverníčkou. Žena plná hanby je teraz naplnená radosťou; tá, ktorá mlčala v dedine, kde žila, sa následne stáva misionárkou pre všetkých jej obyvateľov.

Nikdy by si nepredstavila, že práve ona, taká dezorientovaná a ranená životom, by mohla jedného dňa ochutnať čerstvú vodu, čistý dar Boží, a stať sa sama darom pre ostatných. Ako sa to stalo? Stretnutím s Ježišom, rozhovorom s Ním, živým Slovom Božím, ktoré sa stalo človekom pre našu spásu. Evanjeliový príbeh dôkladne ukazuje cestu rastu tejto ženy, ktorá postupne spoznáva základné charakteristiky Ježišovej totožnosti: je to človek, prorok, Mesiáš a Spasiteľ. Keď stojí pri ňom a vychutnáva si jeho spoločnosť, Samaritánka sa sama stáva prameňom pravdy. Nová voda Božieho daru začala prúdiť v jej srdci a ona nadobúda pokoj, vnútornú radosť a novú nádej do života.3

Pán Ježiš nám v rozhovore so Samaritánkou ukazuje sám seba ako živú vodu, po ktorej volá najhlbší smäd človeka – smäd po živote, po „živote v hojnosti“4; po živote, ktorý už nie je poznačený potrebou, čo musí byť znovu a znovu utišovaná, ale ktorý vyviera zvnútra seba samého. Ježiš odpovedá aj na otázku: Ako možno piť túto vodu života? Ako možno prísť k studni a načerpať z nej? Kto „verí vo mňa, [...] nech príde ku mne a nech pije“.5 Viera v Ježiša je ten spôsob, ako možno piť živú vodu, ako možno piť život, ktorý viac neohrozuje smrť.6

Oratio

Pane, uvedomujem si, že už len, aby som mohol vysloviť prvé slová vo vedomí Tvojej prítomnosti a blízkosti, musí byť moje vnútro zvlažené a zúrodnené vodou Tvojho Svätého Ducha. Táto vznešená voda Svätého Ducha v mojom vnútri mi dáva schopnosť, aby som veril v Teba, aby som na Teba myslel, aby som mal odvahu pozrieť sa pravdivo aj na vlastný život.

Chcem sa najprv v Tvojej prítomnosti opýtať: Čo by mohlo znamenať v mojom osobnom živote to poludnie, tá hodina veľkej horúčavy, únavy a osamelosti, ako som ju mohol vnímať v posvätnom texte o Samaritánke?

Čo to pre mňa znamená, keď sa z dôvodu sklamania a vnútornej bolesti vyhýbam stretnutiu s niektorými ľuďmi, lebo sa obávam, že mi pripomenú moju slabosť, moje nevyriešené problémy.

Pane, daj mi odvahu opýtať sa: kam sa poberám v mojej osamelosti, kde hľadám studňu, z ktorej by som načerpal? Tu na zemi sú pre nás veľkou studňou pozemské príjemnosti a rozptýlenia. Ale máme aj tú skúsenosť, že ony sú tou vodou, z ktorej treba vždy znova a znova piť, že ony vnútorný smäd neutíšia.

Aké je to pozoruhodné, Samaritánka prichádza ku studni, aby načerpala vodu a Ty jej hovoríš: Daj sa mi napiť.

Pane, aj ku mne sa obraciaš s prosbou: daj sa mi napiť. Táto prosba je nasmerovaná aj ku mne samému, ku každému z nás. Tak, ako si oslovil Samaritánku, a tak, ako si aj na kríži zvolal: „žíznim“, rozumieme, že túžiš po láske, po vzťahu s každým z nás. A zároveň nám dávaš možnosť, aby sme si uvedomili, akú jedinečnú lásku máš ku každému z nás. A tak, Tvoja prosba, daj sa mi napiť, znamená pre mňa pozvanie. Ako utíšim smäd môjho Pána po láske, ktorú očakáva aj odo mňa?

Je pravda, Pane, že Ty nás učíš, že môžeme utíšiť Tvoj smäd po našom vzťahu s každým z nás. Že môžeme utíšiť Tvoj smäd po našom vzťahu a našej láske, keď sme otvorení pre službu bratom a sestrám, ktorých máme okolo seba. Ty nás učíš, že ich smäd, či už je telesný, alebo aj ten duchovný, Ty chceš utíšiť v spolupráci s nami. Chceš, aby sme boli pre nich tými, ktorí im poskytnú nielen pohár vody, ale ktorí im aj poskytnú pokorné a jednoduché svedectvo o Tvojej milosrdnej láske.

Aké je to pozoruhodné, že voda Tvojho Ducha Svätého mi dáva možnosť, aby som sa v tejto chvíli z posvätného textu odvážil opýtať sa Teba, Pane, a poprosil: pomôž mi vidieť pravdivo seba samého.

Samaritánka pravdivo priznáva svoju bolestnú a ponižujúcu životnú situáciu, ktorú nesie ako veľkú ťarchu. Ty, Pane, ma poznáš úplne, a vodou Tvojho Ducha Svätého mi vždy pomáhaš, aby som spoznával pravdu o sebe samom vždy viac, aby som sa odvážil byť pravdivejší k sebe samému, aby som sa odovzdal do Tvojich rúk o to viac, čím viac sa bojím priznať pravdu o sebe samom.

Daj mi spočinúť na Tvojich rukách, daj mi posilniť sa z prameňa Tvojho Ducha, aby som bez ohľadu na moju krehkosť, nedokonalosť a ťažkosti môjho života, nadobudol novú nádej, že počítaš so mnou, že mi dávaš celkom osobné životné poslanie.

Contemplatio

„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko, [...] Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti“

(Ž 138,1.24)

__________

1 Jn 1,7: „Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili.“ Jn 4,42: „A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

2 porov. Elena Bosetti, Donne della Bibbia, Assisi 2018, str. 121-125; Maria Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 179-190.

3 porov. homília Svätého Otca Leva XIV. v rímskej farnosti ”S. Maria della Presentazione”, 8. marca 2026, https://www.vatican.va/content/leo-xiv/it/homilies/2026/documents/20260308-visita-pastorale-settore-ovest.html

4 Jn 10,10b: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.”

5 Jn 7,37-39: „V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.”

6 porov. Joseph Ratzinger, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 261.

• Príhovory

• Audio

• Lectio divina

• Hlavny obsah

Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský ocenil pracovníkov katolíckych škôl a školských zariadení, ktoré pôsobia na území Bratislavskej arcidiecézy. Tento rok si morálne ocenenie z rúk otca arcibiskupa prevzalo 12 vybraných laureátiek, ktorých nominovali zriaďovatelia a riaditelia cirkevných škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavskej arcidiecézy a rehoľných spoločenstiev.

Slávnosť začala Modlitbou liturgie hodín v Kaplnke bl. Zdenky Schelingovej a pokračovala príhovorom otca arcibiskupa s následným odovzdaním ocenenia. Mons. S. Zvolenský vyzdvihol ocenených zamestnancov ako dar pre službu v Cirkvi a poďakoval sa za ich plodnú a vytrvalú prácu pri formovaní mladých členov Cirkvi i pri zabezpečení chodu cirkevných škôl.

Ocenenie odovzdal:

1. PaedDr. Eve Baračkovej - zástupkyni a učiteľke 1. stupňa ZŠ na Spojenej škole sv. Jána de La Salle v Bratislave

2. Mgr. Michale Belanovej - učiteľke 1. stupňa ZŠ a chémie na ZŠ s MŠ sv. Jána Pavla II. V Bratislave

3. Rozálii Fratričovej - školníčke a upratovačke v Cirkevnej materskej škole Gianny Berettovej Mollovej v Bratislave

4. Mgr. Márii Gallikovej, sr. Zuzane - učiteľke náboženstva a nemeckého jazyka na ZŠ Matky Alexie v Bratislave

5. Mgr. Elene Grmanovej - bývalej učiteľke slovenského jazyka a literatúry, dejepisu a občianskej náuky na gymnáziu Spojenej školy sv. Františka Asisského v Malackách

6. Mgr. Zuzane Harichovej - učiteľke 2. stupňa ZŠ Spojenej školy sv. Vincenta de Paul v Bratislave

7. Ing. Helene Jánošíkovej - bývalej riaditeľke Spojenej školy Svätej Rodiny v Bratislave

8. Mgr. Tatiane Mészárosovej - učiteľke Gymnázia Matky Alexie v Bratislave

9. Mgr. Jane Pavluvčíkovej - učiteľke 1. stupňa ZŠ Spojenej školy sv. Vincenta de Paul v Bratislave

10. Mgr. art. Dáši Rúfusovej - učiteľke herectva, javiskovej reči a umeleckého prednesu na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave

11. Renáte Seidlovej - prevádzkovej zamestnankyni Materskej školy sv. Vincenta de Paul v Bratislave

12. Bc. Zuzane Sokolovej - učiteľke materskej školy v Materskej škole sv. Vincenta de Paul v Bratislave

Tradičné čestné uznanie je vyjadrením vďaky za dlhoročnú aktívnu prácu pedagógov, ale aj nepedagogických zamestnancov, ktorí sa významným spôsobom podieľajú na rozvoji katolíckeho školstva. Arcidiecéza týmto gestom vyzdvihuje ich obetavosť pri výchove a vzdelávaní detí a mládeže, ako aj ich kľúčovú úlohu pri duchovnej formácii novej generácie. Ocenení sú vnímaní ako nositelia pridanej hodnoty cirkevných škôl, keďže svojím osobným príkladom budujú identitu týchto inštitúcií.

Na území Bratislavskej arcidiecézy v súčasnosti pôsobí viac ako dvadsať cirkevných škôl. Slávnostné udeľovanie cien pri príležitosti Dňa katolíckych škôl je každoročným vyvrcholením verejného uznania za ich náročnú službu v oblasti kresťanskej pedagogiky.

Informoval Tomáš Krampl

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský pozýva veriacich hlavného mesta, ale aj z ďalších oblastí arcidiecézy, na centrálnu modlitbovú vigíliu do Katedrály svätého Martina. Spoločné podujatie bude v sobotu 11. apríla v čase od 19:00 do 20:00.

Otec arcibiskup tak reaguje na výzvu Svätého Otca Leva XIV. zjednotiť sa v modlitbe za pokoj vo svete. Cieľom tejto celocirkevnej iniciatívy je spoločná prosba za ukončenie vojnových konfliktov a nastolenie mieru v nepokojných oblastiach zeme.

Program stretnutia v katedrále bude tvoriť poklona pred Oltárnou sviatosťou spojená s modlitbami za pokoj. Táto hodina duchovného stíšenia má byť konkrétnou odpoveďou miestnej cirkvi na volanie pápeža po neustávajúcom úsilí o zmierenie medzi národmi.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

S rešpektom pred tajomstvom svedomia srdca dnes podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského prosíme, nech nám Boh pomôže k vnútornej radosti z toho, že Otec vzkriesil Syna, Ježiša. To je zároveň nový rozmer pre každého z nás, keď prejdeme bránou smrti. Ako dnes povedal v homílii v bratislavskej katedrále svätého Martina, sme pozvaní, aby sme odbdivovali nový rozmer, ktorý je nám ponúknutý v konkrétnom dni. “V ten deň, keď Ježiš Kristus vstal zmŕtvych,” uviedol.

Boh podľa otca arcibiskupa v tento deň uskutočnil nové stvorenie, novú krásu, nový rozmer pre nás ľudí, ktorí sme zranení smrťou. “Je tu prelom. Tak ako bol počiatok stvorenia, teraz v konkrétnom dni, nastáva prelom v našom jestvovaní, ktorý vieme vyjadriť slovom vzkriesenie. Toto je posolsvo dnešnej slávnosti,” zdôraznil.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Posolstvo Poslednej večere je v súčasnosti podľa pomocného biskupa Bratislavskej arcidiecézy Mons. Jozefa Haľka vystavené náporom najmä v rozmere služby. Ako povedal vo štvrtok v homílii v Kostole Ducha Svätého v bratislavskej Dúbravke, moderný človek nadobúda presvedčenie, že vtedy je dobre, keď netreba slúžiť. Ak by si Ježiš kľakol k našim nohám, odpoveď by bola podobná Petrovej reakcii. “On je naše zrkadlo. Povedali by sme to, čo Peter. To sa nehodí. To je nenáležité. To nesedí s našimi predstavami o hierarchizácii vzťahov. Ježiš však hovorí: to sú vaše ľudské myšlienky, ale ja Ti hovorím, že chcem Ti dať niečo nové a preto ti chcem umyť nohy,” povedal otec biskup.

Ježiš si podľa Mons. Haľka kľaká k našim nohám, lebo sú symbolom nášho kráčania. “Umýva nám nohy, aby v nich očistil naše správne celoživotné smerovanie. Aby obnovil kompas v srdci, ktorý sa zasekol a videli sme tak správny smer,” zdôraznil.

Otec biskup ďalej pokračoval: “Ježiš hovorí, umyl som ti nohy, aby dobre smerovali a slobodne kráčali. Nie, aby si nemal majetok, ale nech nás nezväzuje hmota, ale vedomie, že Ježiš sa nás raz opýta: umyl som Ti nohy, urobil som ťa slobodným, ako si s tým naložil. Ježiš nám chce umyť nohy, aby sme boli slobodní od zeme, ktorá nás púta a priťahuje,” konštatoval pomocný bratislavský biskup.

Naše nohy podľa neho dokážu vykročiť zo seba a prikročiť k druhému. “Ak vykročíš zo seba, prikročíš k druhému a budeš umývať druhému ruky, nohy a srdce, potom sa sám očistíš. Ježiš nám chce povedať: Ja ti dám ducha služby. Ľahký krok, ktorým vykrošíš zo seba a prikročíš k druhému človeku,” dodal pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy Mons. Jozef Haľko.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský počas svätej omše Missa chrismatis v Katedrále sv. Martina vo štvrtok vyzval kňazov, aby boli blízko k Bohu a k ľuďom. V homílii obrátil pozornosť na Evanjelium svätého Lukáša, kde Ježiš číta na začiatku svojej verejnej činnosti zo Svätého Písma úryvok z knihy proroka Izaiáša “Duch Pána je nado mnou… pomazal ma…, poslal ma…” Boží Duch teda posiela Pána Ježiša. “Ježišova životná cesta je poslaním. Vyplýva to z toho, že jeho príchod na svet je splnením Otcovej vôle. Boh poslal svojho Syna na svet. Skutočnosť poslania je vyjadrením prekypujúcej Božej lásky k nám, Boh posiela svojho Syna v sile Ducha,” zdôraznil otec arcibiskup.

Následne upriamil pozornosť kňazov pozrieť sa na ich poslanie cez rozmer blízkosti. “Keď Sväté Písmo predpovedá, že Boh pošle svojho Syna, bude to Emanuel, Boh s nami, Boh, ktorý je blízko. Božia blízkosť je jeden z rozmerov poslania prekypujúcej Božej lásky sprítomnenej v Ježišovi Kristovi a to aj cez poslanie kňazov,” povedal bratislavský arcibiskup metropolita s tým, že Boží Duch viedol a spôsoboval, aby Boží Syn sa stal človekom, prežíval blízkosť k ľuďom, najprv dlhým obdobím skrytého života v Nazarete naplnenom normálnosťou bežných ľudí a potom Ho vedie, aby začal verejnú činnosť. “Je zrejmé, že Boh chce byť s nami, aby sme mohli prežívať Jeho blízkosť,” povedal.

Otec arcibiskup sa ďalej v homílii zamýšľal nad touto blízkosťou. “Blízkosť je postoj, ktorý zahŕňa celú osobu. Je to spôsob nadväzovania vzťahov. Osoba zostáva sama sebou, ale je veľmi pozorná voči inému. Ak ľudia povedia, že kňaz je blízky, zdôrazňujú, že je prítomný. Máte veľa povinností, ale cítime vašu prítomnosť. A vyjadrujú to aj tým, že kňaz hovorí so všetkými, s dospelými, deťmi, majetnými, chudobnými, aj s tými, čo neveria,” povedal a doplnil: “Blízkosť kňaza je vyjadrená dvomi rozmermi: byť prítomný a byť otvorený pre kontakt so všetkými. Tejto blízkosti sa učíme od Ježiša Krista a všetkých, ktorí ho nasledovali.“

Podľa Mons. S. Zvolenského sa kňazská blízkosť môže prejaviť tromi spôsobmi. V službách duchovného rozhovoru, spovede a kázania. “O blízkosti duchovného rozhovoru môžeme uvažovať pri Pánovom rozhovore so Samaritánkou, ktorú vedie jemným spôsobom v pokore priznať svoj hriech. Pán nám ukazuje, že vie priviesť k poznaniu pravdy Samaritánku bez toho, aby ju ponížil a aby si nevšimol jej schopnosť svedčiť o poznanej pravde. Je to blízkosť duchovného rozhovoru, ktorý pomáha poznať pravdu o sebe. Nielen o previneniach, ale aj osobných daroch, ktoré slúžia pre dobro,” upozornil otec arcibiskup.

Blízkokosť spovede je zreteľný v príbehu o cudzoloženej žene, keď Ježiš hovorí pravdu do očí s ozajstnou pravdivosťou a milosrdenstvom. “Je to blízkosť, ktorá miluje pravdu a milosrdenstvo,” zdôraznil. Napokon tretím vyjadrením blízkosti v kňazskom poslaní je služba kázania, “keď rozmýšľame nad tými, ktorým sa budeme prihovárať a aj nad tými, ktorí sú vzdialení”. “Je zrejmé, že tí, ktorí nás počúvajú vyrozumejú, koľko sme v príprave prežívali čas v modlitbe v blízkosti k Bohu a koľko sme uvažovali byť blízko k tým, ktorí sú vzdialení,” povedal.

Podľa otca arcibiskupa sú dve blízkosti, ktoré sa doplňajú. Byť blízko k Bohu a ľuďom. Duchovný spisovateľ to vyjadril takto: “Ak sa cítiš vzdialený od Boha, priblíž sa k Jeho ľudu, ktorí ťa uzdraví, keď ochladla Tvoja horlivosť. A keď sa cítiš vzdialený od ľudí, priblíž sa k Pánovi, k Jeho Slovu. On Ti dá poznať, ako sa priblížiť k ľuďom”. V Evanjeliu nás Ježiš znovu naučí pozerať na ľudí tak ako majú hodnotu v Jeho očiach, lebo On vylial krv za každého. “Rozmer blízkosti nás pozýva byť blízko k bratom a sestrám s blízkosťou Dobrého Pastiera,” dodal.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Bratislavská arcidiecéza sa zapojila do pôstnej iniciatívy Rady európskych biskupských konferencií s názvom Eucharistická reťaz. Veriaci boli pozvaní zapojiť sa do spoločnej modlitby za obete vojny a za vyprosenie odzbrojeného a odzbrojujúceho pokoja, aby sa aj prostredníctvom tejto duchovnej solidarity stala eucharistická reťaz viditeľným znamením nádeje pre Európu. Svätú omšu v Katedrále svätého Martina celebroval bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský.

“Je viacero veľmi krutých vojnových konfliktov. Pre nás je veľmi dôležitý dlhodobý konflikt, ktorý máme v blízkosti našich hraníc na Ukrajine, ale trpíme aj kvôli Svätej zemi. Trpíme však kvôli akémukoľvek vojnovému konfliktu, lebo vieme, že vojna nie je správne riešenie nedorozumenia, napätí medzi jednotlivcami a národmi,” povedal otec arcibiskup.

Svätý Otec Lev XIV. nás v posolstve na 59. Svetový deň pokoja nabáda, aby sme sa otvorili pokoju, aby sme ho prijali a spoznali ho namiesto toho, aby sme ho považovali za vzdialený a nemožný. Pokoj je podľa jeho slov skôr prítomnosťou a cestou ako cieľom. “Potrebujeme si uvedomiť, že chceme pokoj, ale chceme Kristov pokoj, ktorý je postavený na tom, čo nám Ježiš ukazuje a čo je veľmi náročné. Je to prijať utrpenie, nestratiť lásku, byť milosrdný do posledného výdychu,” zdôraznil Mons. Stanislav Zvolenský.

Pôstna iniciatíva sa stala pravidelným modlitebným stretnutím biskupských konferencií krajín Európy. Má byť skúsenosťou spoločenstva a viditeľným znamením nádeje pre celý kontinent.

Spracované podľa Rádia Lumen

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Mária, strach o Syna (Lk 2,41–51) z cyklu Ženy vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. marca 2026.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Váš prehliadač nepodporuje natívne prehrávanie audio záznamov. Your browser does not support the html5 audio element.

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (47,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Venujeme sa významným ženám vo Svätom písme. Na predošlom stretnutí sme uvažovali nad Alžbetou, ktorá spolu s dieťaťom Jánom pod srdcom, boli naplnení veľkou radosťou z príchodu Boha na svet.

Dnes sa budeme venovať tej, ktorú „blahoslavia všetky pokolenia“ a ktorú si uctievame ako Sedembolestnú. A práve prostredníctvom tretej v poradí zo siedmich bolestí Božej Matky, ktorou bolo hľadanie strateného Syna, chceme počúvať posolstvo Slova a modliť sa.

Započúvajme sa do posvätného textu z 2. kapitoly evanjelia podľa svätého Lukáša:

Lectio

Lk 2,41-51

41 Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.
42 Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom.
43 A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. 44 Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi.
45 No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.
46 Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. 47 Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.
48 Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ 49 On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ 50 Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
51 Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.
A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
52 A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.

Kontext úryvku

Príbeh o dvanásťročnom Ježišovi v chráme zaujíma osobitné miesto v úvodných posolstvách Lukášovho evanjelia.

v. 41

Ježišovi rodičia sa podľa zbožného zvyku vybrali na veľkonočné sviatky do Jeruzalema. Počet pútnikov do Jeruzalema v dňoch veľkonočných sviatkov presahoval počet obyvateľov mesta, predpokladá sa, že mohol prevýšiť sto tisíc pútnikov.1 Motív veľkonočnej púte sa nachádzal v predpise, zachytenom v knihe Exodus2, podľa ktorého sa všetci izraelskí muži majú ukázať pred Pánom Bohom počas troch hlavných sviatkov (Pascha, Turíce a Sviatok stánkov). Z posvätného textu vyplýva, že púte sa zvyčajne zúčastňovali nielen muži ale aj ženy a deti.

Vzdialenosť medzi Nazaretom a Jeruzalemom je približne 100 km. Ak započítame obchádzky, dostaneme sa na 120 km, čo je približne tri až štyri dni putovania.

v. 42

O Pánovi Ježišovi sa spomína, že mal dvanásť rokov, tento vek pravdepodobne súvisí s židovským zvykom zvykať dospievajúcich chlapcov rok pred dosiahnutím dospelosti na presné dodržiavanie zákona. Chlapec Ježiš prišiel do židovskej svätyne v dôležitej fáze svojho života. Evanjelista Lukáš už nehovorí o dieťati ale o chlapcovi a predstavuje ho ako pobožného a zákon dodržiavajúceho mladého príslušníka židovského národa.

v. 43

Evanjelista neuvádza o priebehu sviatku žiadne ďalšie informácie. Je len naznačené, že Ježišova rodina zostala v Jeruzaleme celý sviatočný týždeň. Zákon vyžadoval pobyt minimálne dva dni. Mária a Jozef teda robia viac, ako vyžaduje predpis.

Ťažisko nášho rozprávania spočíva vo vete „chlapec Ježiš zostal v Jeruzaleme“. Tu je prítomné dôležité teologické posolstvo celého príbehu o detstve: Mesiáš Ježiš nie je doma v Betleheme alebo Nazarete, ale v svätom meste Jeruzaleme3. Kým nábožní Židia po splnení svojich zákonných povinností odchádzajú späť domov, pre Ježiša v tomto zmysle neexistuje návrat. V našom úryvku sme počuli: „a jeho rodičia to nevedeli“. V priebehu rozprávania ide zrejme o to, že Mária a Jozef si nevšimli, že dieťa sa nevydalo na spiatočnú cestu.

v. 44

Pútnici z bezpečnostných dôvodov cestovali v skupinách, ktoré tvorili pútnici z miest a obcí, a tak sa mohlo stať, že niektorého z účastníkov stratili na dlhší čas z dohľadu. Rodičia predpokladajú, že Ježiš je niekde v skupine pútnikov – mladíkov, ktorí sa spolu medzi sebou. Až po celodennom pochode zistia, že tomu tak nie je. Hľadajú ho u príbuzných a známych, samozrejme bez úspechu. Rozprávanie evanjelistu predpokladá rodinný rozmer, ktorý si zaslúži pozornosť. Ježiš má príbuzných a známych; existuje teda rodinný kruh, ktorý o Ježišovi získal a zachoval určité spomienky, ktoré neboli od začiatku prístupné širokej verejnosti.

v. 45

Evanjelista konštatuje, že rodičia sa vrátili do Jeruzalema – je už druhý deň. Aj to je motív, ktorý odráža jednoduchú realitu života: ustarostení rodičia hľadajú svoje dieťa na uliciach Jeruzalema.

v. 46

Evanjelista Lukáš vyjadril, že hľadanie sa skončilo po troch dňoch. Netreba predpokladať, že by údaj o troch dňoch mal nejaký osobitný význam4, skôr vyplýva z časového výpočtu uvedenej trasy cesty. Nakoniec ho nájdu, „sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky“. Ježiš teda nie je predstavený ako učiteľ, skôr sa poukazuje na jeho vynikajúca múdrosť. Ježiš nerobí nič mimoriadne, iba sa zúčastňuje diskusie s uznávanými učiteľskými autoritami. V počúvaní a otázkach dvanásťročného chlapca sa rešpektuje odborná kompetencia učiteľov zákona.

v. 47

Zároveň si však všímame, že je tu posun. Skutočná múdrosť, ktorá sa prejavuje v mimoriadnom pochopení Božej vôle obsiahnutej v zákone a v Ježišových odpovediach, prekvapuje a všetkých poslucháčov privádza do rozpakov. Sú očarení. Akoby sa tu už naznačoval aj dojem, ktorý už dospelý Pán Ježiš urobil na svojich poslucháčov pri svojom prvom verejnom vystúpení v synagóge v Nazarete5, tu je už „predstavený akoby dopredu“ ten základný rys Ježišovho kázania, „učil ako ten, čo má moc“6, tu sa prejavuje u chlapca, ktorý je od najmladšieho veku „plný múdrosti“7.

v. 48

V posvätnom texte je vyjadrenie, že Mária a Jozef „stŕpli od údivu“, iste to nemožno chápať ako prejav radosti zo stretnutia, skôr reagujú tak, ako sa ľudia správajú, keď sa stretnú s Božou mocou8. Znovu sú postavení pred skutočnosť, že Ježiš pochádza z úplne iného sveta. Ťažkosť porozumieť tomu, čo sa stalo, sa obzvlášť jasne prejavuje vo slovách matky: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ Nesmieme sa nechať odradiť obrazom „trpiacej Matky“ od kristologického posolstva, ktoré je zahrnuté vo výrazoch „dieťa“ a „tvoj otec“. Tým sa pripravuje Ježišova odpoveď.

v. 49

Ježiš odpovedá a vyjadruje svoje prekvapenie tým, že na požiadavku štvrtého prikázania odpovedá odkazom na svoj výlučný vzťah s Bohom. Je podrobený vyššej povinnosti; „povinnosť“ voči Bohu je pre neho prvým a najvyšším prikázaním. Jeho život nie je určovaný vôľou pozemských rodičov, ľudskými nariadeniami, zvyklosťami a obyčajmi, ale iba Bohom, nebeským Otcom. Preto musí byť tam, kde ide o Otca.

Prvé slová, ktoré počujeme z úst Pána Ježiša, sú výlučným vyznaním príslušnosti k „jeho Otcovi“.9 Oslovovať Pána Boha ako Otca, nebolo pre nábožných Židov žiadna neobvyklá vec. Ide však o rôzne stupne vedomia Syna alebo Syna Božieho. Nielen izraelský národ ako celok10, ale aj kráľ11 a Mesiáš12 sú považovaní za Božích synov. V neskoršom období sa presadila individualizácia vzťahu medzi otcom a synom. Nábožný Žid príležitostne hovorí o Bohu ako o „svojom otcovi“13 a zodpovedajúcim spôsobom o príslušníkoch národa ako o deťoch alebo synoch14.

Ježišovo oslovovanie Otca síce predpokladá tento spôsob chápania vzťahu s Bohom v judaizme, ale nemožno ho z neho jednoducho odvodiť. Slová dvanásťročného chlapca Ježiša nie sú tak vyjadrením nábožnosti, ktorá ho spája s mnohými inými veriacimi, ani nejde o prvé vyjadrenie mesiášskeho poslania. V tomto prípade ide skôr o zreteľné vymedzenie sa voči nároku pozemského otca, zakotvenom v štvrtom prikázaní, a o vyjadrenie jedinečného vedomia Syna.

Pán Ježiš urobil svoje vlastné vedomie Syna základom nového vzťahu veriacich k Bohu. Pri pohľade späť na celé Lukášovo rozprávanie o detstve musíme dospieť k záveru, že jeho kristologické posolstvo smeruje k tomuto vrcholu.15

Slovo o „nepochopení“ rodičov ďalej rozvíja to, čo už bolo naznačené vo verši 43 b. Ani mimoriadne vyvolenie Márie nemohlo a nemalo objasniť posledné tajomstvo tohto dieťaťa. Človek je pri stretnutí s Božím zjavením vždy preťažený. Mária patrí rovnako ako Ježišovi učeníci a jednoduchí ľudia v Galilei medzi veriacich, ktorí sa musia cez všetku neistotu spoľahnúť na Božie vedenie.

v. 51

Rozprávanie o udalosti v Jeruzaleme sa rýchlo blíži k záveru. Ježiš ako Boží Syn patrí svojmu Otcovi, a preto sa vymyká dosahu prirodzenej autority pozemských rodičov. Teraz však ide s nimi do Nazareta a je im poslušný. Tým sa nechce povedať, že napriek predchádzajúcej epizóde v chráme sa napokon presadil poriadok štvrtého prikázania, ani že ide len o „vonkajšiu“ poslušnosť, ktorá však neovplyvňuje vnútornú slobodu a nezávislosť Božieho Syna. Tým, že sa Ježiš podriaďuje prirodzenému poriadku16, prijíma svoju ľudskú prirodzenosť v plnej dôslednosti. Žije v skrytosti Nazareta ako „syn tesára”; Nový zákon nehovorí o tejto najdlhšej časti Ježišovho života. Svätý apoštol Pavol to však v Liste Filipanom teologicky interpretuje slovami: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Fil 2, 6-8).

Dve záverečné vety nášho úryvku znejú ako dozvuk, ktorý má celý úryvok prepojiť so všetkými rozprávaniami o detstve Pána Ježiša v Lukášovom evanjeliu. O Márii je vyjadrené rovnako ako po návšteve pastierov: „A jeho matka uchovávala všetky tieto slová vo svojom srdci.“

V hlbšom zmysle sa tu predstavuje vzor viery jednotlivca a spoločenstva, cez ktorých sa opísané udalosti stávajú prístupné nasledujúcim generáciám. Pre evanjelistu Lukáša je touto poznámkou smerujúcou do budúcnosti naplnená spásonosná úloha Márie.

v. 52

Rovnako patrí k záveru rozprávania aj vyjadrenie o raste v múdrosti a veku. Táto záverečná veta zhrňuje obsah posolstva rozprávania o vysokom porozumení dvanásťročného chlapca (v. 47), na druhej strane však tiež jasne ukazuje, že s ľudským rastom súvisí hlbšie preniknutie do tajomstva božieho spásneho plánu.17

Meditatio

Okrem rozprávania o narodení Pána Ježiša nám svätý Lukáš zachoval aj vzácnu časť tradície z Ježišovho detstva, v ktorom sa osobitým spôsobom odzrkadľuje Ježišovo tajomstvo. Dozvedeli sme sa, že Ježišovi rodičia putovali každý rok na veľkonočné sviatky, na sviatok Paschy, do Jeruzalema.

Počas spiatočnej cesty sa stalo niečo prekvapujúce. Ježiš zostal v Jeruzaleme a jeho rodičia si to všimli až na konci prvého dňa cesty. Evanjelista hovorí, že Ježiša našli až po troch dňoch v chráme, kde sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky (porov. Lk 2,46).

Tie tri dni boli dňami trápenia spôsobeného Ježišovou neprítomnosťou, dňami temnoty, ktorých ťažobu cítiť zo slov matky: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ (Lk 2,48)

Ježišovo božské poslanie prekračuje všetky ľudské meradlá a stále bude pre človeka tajomstvom. Mária v tej chvíli musela precítiť niečo z meča bolesti, o ktorom jej hovoril Simeon (porov. Lk 2,35). Čím bližšie sa človek dostáva k Ježišovi, tým viac je vťahovaný aj do tajomstva jeho utrpenia.

Ježišova odpoveď na matkinu otázku je prekvapujúca: Ako to? Vy ste ma hľadali? Nevedeli ste, kde je Synovo miesto? Nevedeli ste, že musí byť v Otcovom dome, „v tom, čo je Otcovo“ (Lk 2,49)? Ježiš rodičom hovorí: Som presne tam, kam patrím - u Otca, v jeho dome.

Na tejto odpovedi sú dôležité dve veci. Mária povedala: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali.“ Ježiš ju opravuje: Ja som pri Otcovi. Nie Jozef je môj otec, ale niekto druhý - sám Boh. Jemu patrím a u neho som. - Dalo by sa Ježišovo Božie synovstvo vyjadriť zreteľnejšie? S tým súvisí aj druhý rozmer. Ježiš hovorí o svojej povinnosti, ktorú si plní, Dieťa, Syn, musí byť pri Otcovi.

Tak sa ukazuje, že to, čo sa najprv javilo ako neposlušná sloboda voči rodičom, je v skutočnosti prejavom práve jeho synovskej poslušnosti. Ježiš nezostal v chráme preto, aby sa vzoprel rodičom, ale naopak, ako poslušný syn, ktorý preukazuje svojmu Otcovi tú istú poslušnosť, ktorá ho neskôr priviedla na kríž a ku vzkrieseniu.

Svätý Lukáš opísal Máriinu a Jozefovu reakciu dvoma vetami: „Nepochopili slovo, ktoré im hovoril,“ a „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci.“ (Lk 2,50.51) Ježišove slová sú na tú chvíľu príliš veľké. Aj Máriina viera je vierou „na ceste“. Je to viera, ktorá sa často ocitá v tme a musí dozrievať nato, aby túto tmu prekonala. Mária Ježišovým slovám nerozumie, no uchováva ich vo svojom srdci a necháva ich tam postupne dozrievať.

Ježišove slová sú vždy väčšie než náš rozum. Vždy presahujú naše chápanie. Je preto pochopiteľné, že sme v pokušení zmenšovať ich a prispôsobovať našej mierke. Aby sme vedeli správne porozumieť Pánove slová, potrebujeme pokoru zachovať práve tú veľkosť jeho slov, ktorá presahuje naše možnosti a Ježišove slová nezmenšovať. On nám zveruje niečo veľké. Viera znamená podrobiť sa tejto veľkosti a postupne do nej vrastať.

„Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. [...] A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2,51-52) Po okamihu, v ktorom zažiarila väčšia poslušnosť, ktorú Ježiš prežíval, sa teraz vracia do bežnej situácie svojej rodiny - k pokore prostého života a k poslušnosti voči svojim pozemským rodičom.

Dôležité je aj to, že evanjelista Lukáš nehovorí iba o Ježišovom vzmáhaní sa vo veku, ale aj v múdrosti. Na jednej strane je z odpovede dvanásťročného Ježiša zrejmé, že veľmi dôverne, zvnútra pozná svojho Otca - Boha. Iba on pozná Boha nie vďaka svedectvu ľudí, ale poznáva ho v sebe samom. Ako Boží Syn je k Otcovi v jedinečnom vzťahu, ktorý je vzťahom medzi dvomi osobami. Žije v jeho prítomnosti. Hľadí na neho. Evanjelista Ján hovorí, že on jediný spočíva na Otcovom srdci, a preto môže o ňom priniesť zvesť (porov. Jn 1,18). Práve toto sa odráža v odpovedi dvanásťročného Ježiša: On je u Otca a hľadí na veci a na ľudí v jeho svetle.

A napriek tomu je pravda, že jeho múdrosť sa vzmáha. Ježiš ako človek nežije v abstraktnej vševedúcnosti, ale je zakorenený v konkrétnych dejinách, v priestore a čase, v obdobiach ľudského života, a v tomto kontexte sa stvárňuje aj konkrétna podoba jeho poznania. Zreteľne sa tu ukazuje, že Ježiš myslel a učil sa na ľudský spôsob.

Je naozaj zrejmé, že Ježiš je pravý človek a pravý Boh, ako to vyznáva viera Cirkvi. Vzájomné prenikanie týchto dvoch dimenzií v konečnom dôsledku nemôžeme dokonale zadefinovať. Zostáva tajomstvom, ktoré sa však celkom konkrétne odhaľuje v krátkom príbehu o dvanásťročnom Ježišovi.18

Oratio

Pane, ďakujem Ti, že môžem Tvoju matku Máriu a svätého Jozefa vnímať ako duchovne blízke osoby, lebo aj oni spoznávali, kým si Ty, stratili Ťa a s bolesťou Ťa hľadali.

Ďakujem Ti, že Ťa môžem vždy znova a znova hľadať, keď si uvedomím, že som Ťa stratil. Akým cenným duchovným darom je už samotné poznanie, že som sa od Teba odvrátil, že som na Teba zabudol, že si sa mi stratil a že som pozvaný, aby som Ťa hľadal. Keď si uvedomím, že som Ťa stratil, keď sa znova odvážim na cestu, aby som Ťa hľadal, iste dostávam tieto podnety Ducha Svätého aj na príhovor Sedembolestnej Márie a svätého Jozefa.

Ďakujem Ti aj za tie radostné chvíle, keď Ťa nachádzam, keď mi dávaš duchovným dar istoty Tvojej blízkosti.

Prepáč, že bývam sklamaný a pasívny, keď prežívam skúsenosť ako Mária a Jozef, že nevládzem pochopiť všetky Tvoje slová v úplnosti. Prepáč, že si ich aj zjednodušujem, zľahčujem, že Tvoje slovo niekedy rozrieďujem, aby nebolo tak náročné.

V tejto chvíli Ťa osobitne prosím o duchovný dar pokory a trpezlivosti čakať a zároveň ísť dopredu na svojej životnej ceste, aj keď nerozumiem všetkému, čo hovoríš. Mám nádej, že na príhovor Sedembolestnej, budem vládať si uchovávať v srdci všetky udalosti a slová, v ktorých si prítomný, aby som ich mohol raz správne porozumieť.

Pane, o chvíľu sa vrátim do svojho domáceho prostredia, potom do práce, k priateľom, k obvyklému rozvrhu, k každodenným bremenám a námahám.

Som vďačný a teším sa, že teraz môžem vnímať Tvoj blízkosť, ktorá je tajomne aj blízkosťou Otca v Duchu Svätom a že mi dávaš duchovnú silu svojho Ducha. Obdivujem Ťa, Pane, dávaš mi život.19

Contemplatio

„V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár.“

(Ž 27, 8)

__________

1 Odhad počtu pútnikov v židovských dokumentoch (Flavius Josephus, Židovská vojna, VI, 9,3 § 423 a nasl.) je s dvoma miliónmi sedemsto tisícami nerealistický, dnes biblisti predpokladajú počet v desiatkach tisícov (J. Jeremias, Jerusalem, str. 96 a nasl. vypočítal 125 000 pútnikov).

2 Ex 23, 14-17: „Tri razy do roka mi budeš sláviť sviatky! Zachováš sviatok Nekvasených chlebov: sedem dní budeš jesť nekvasené chleby, ako som ti prikázal, v určenom čase v mesiaci abíb! Veď v ňom si vyšiel z Egypta. Ale neprídeš predo mňa s prázdnymi rukami! Okrem toho (zachováš) sviatok Žatvy, prvotín svojej práce, toho, čo si zasial na poli, a sviatok Oberania na konci roka, keď zoberieš z poľa svoju úrodu! Tri razy do roka sa ukáže každý muž pred Pánom, svojím Bohom!“

3 Porov. Lk 2, 22: „Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi.“

4 Tri dni medzi smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša.

5 Lk 4, 22: „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“

6 Mk 1, 22: „I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.“

7 Lk 2, 40: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“

8 Ex 3, 6: „A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.“ Iz 6, 5: „Tu som povedal: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.“ Mt 13, 54: „Prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: „Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc?“ Mk 6, 2: „Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!“ Mk 7, 37: „a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

9 Ešte tu nie je chvíľa, kedy Pán pozve k osloveniu Boha, ako „nášho Otca“, Mt, 6, 9: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno.“

10 Ex 4, 22-23: „Potom povieš faraónovi: Toto hovorí Pán: »Izrael je môj prvorodený syn.« Povedal som ti: Prepusť môjho syna, aby mi slúžil! Ty si však odmietol prepustiť ho. Preto ja usmrtím tvojho prvorodeného syna.“; Nm 11, 12: „Či som ja nosil všetok tento ľud vo svojom lone? Ja som ho priniesol na svet, že odo mňa žiadaš: »Zanes ho na svojich prsiach, ako dojka nosí dojča, do krajiny, ktorú si ty prisahal dať ich otcom?«“; Dt 32, 6. 18: „Takto sa odplácate Pánovi, ľud zadubený a hlúpy?! A nie je on tvoj otec, ktorý ťa stvoril, nie on ťa stvárnil a pevne postavil? [...] Skalu si zanedbal, ktorá ťa zrodila, a zabudol si na Boha, svojho Tvorcu.“; Iz 63, 16: „Ako statok, čo zostupuje dolinou, tak ho viedol Pánov duch.“ Tak si viedol svoj ľud, aby si urobil slávnym svoje meno.“; Iz 64, 7: „Teraz však, Pane, ty si náš otec, my sme len hlina a ty si náš tvorca, všetci sme dielom tvojich rúk.“; Jer 31, 9. 20: „Prichádzajú s plačom, no vediem ich s potechou, zavediem ich k potokom vôd po rovnej ceste, kde sa nepotknú, lebo som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený. [...] Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať“ – hovorí Pán.“; Mal 1, 6: „Syn si má ctiť otca a sluha svojho pána. Ak som ja otec, kde je úcta ku mne? Ak som Pán, kde je bázeň voči mne? – hovorí Pán zástupov vám, kňazi, ktorí opovrhujete mojím menom. Ale vy sa pýtate: »Akože opovrhujeme tvojím menom?«“; Mal 2, 10: „Či nemáme všetci jedného otca? Či nás nestvoril jeden Boh? Prečo ste si navzájom neverní, že znesväcujete zmluvu vašich otcov?“

11 2 Sam 7, 14: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami.“; Ž 89, 27: „On bude volať ku mne: »Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.«“

12 Ž 2, 7: „Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“

13 Sir 23, 1: „Pane, Otče a Vladár môjho života, neprenechaj ma im napospas, nedopusť, aby som nimi klesol.“; Sir 51, 10-11: „Obkľúčili ma zovšadiaľ a nemal som pomocníka,ohliadal som sa po ľudskej pomoci, ale nebolo nikoho. Pane, rozpomenul som sa na tvoje milosrdenstvo, na to všetko, čo si pôsobil od večnosti.“; Múd 2, 16: „Pokladá nás za spotvorených, bočí od ciest našich ako od nečistoty, blahoslaví koniec spravodlivých, chválieva sa, že Boh je mu otcom.“

14 Ž 73, 15: „Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“ to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.“

15 Tak dostávajú platný výklad teologicky otvorené výroky ako Lk 1, 32. 35: „On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida [...] Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ ; Lk 2, 11. 30. 32: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. [...] lebo moje oči uvideli tvoju spásu, [....] svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“

16 Porov. Kol 3, 20: „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“; Ef 6, 1: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé.“

17 Porov. Josef Ernst, Das Evangelium nach Lukas, Regensburg 1977, str. 86-90.

18 Porov. Jozeph Ratzinger, Ježiš Nazaretský, Prológ, Ježišovo detstvo, Trnava 2012 str.111-117.

19 Porov. Maria Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 174-177.

• Príhovory

• Audio

• Lectio divina

• Hlavny obsah

V priestoroch Univerzitnej nemocnice s poliklinikou Milosrdní bratia v Bratislave bol vo štvrtok 12. marca 20. jubilejný ročník charitatívneho podujatia Pôstna polievka „Podeľme sa!“. Iniciatíva spája ľudí ochotných pomôcť rodinám, ktorým hrozí strata bývania. Podujatie pripravili Úsmev ako dar v spolupráci s Katolíckym hnutím žien Slovenska, Konferenciou biskupov Slovenska a ďalšími partnermi.

Na podujatí sa podarilo vyzbierať 1289,05 eur. Návštevníkom bolo vydaných viac ako 200 porcií pôstnej polievky. Výťažok je určený na pomoc rodinám, ktoré sa ocitli v ohrození bývania – najmä na úhradu nájomného, energií a stabilizáciu domácností.

Polievku vydával okrem iných aj bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. “Podeľme sa! je vynikajúca akcia. Teším sa, že ide už o 20 ročník varenia pôstnej polievky. Má to pre nás veľký význam, pretože sa stávame lepšími ľuďmi, keď sa cvičíme a niečoho sa zriekneme. Vieme konať pôst tým, že sa obmedzíme v jedle a prispejeme na dobré dielo. Ďakujem všetkým, ktorí podujatie pripravili a ďakujem všetkým, ktorí prišli,” povedal otec arcibiskup.

Projekt „Podeľme sa!“ vznikol z iniciatívy Katolíckeho hnutia žien Slovenska. Organizácia Úsmev ako dar dlhodobo rozvíja systém preventívneho bývania a spravuje sieť desiatok bytov, ktoré pomáhajú rodinám prekonať krízové obdobie a zostať spolu vo vlastnom domove. Pôstna polievka tak pripomína, že pôst v kresťanskej tradícii nie je len časom zriekania, ale aj konkrétnej solidarity a pomoci tým, ktorí ju najviac potrebujú.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Výťažok z dobročinnej tomboly na Plese kresťanskej kultúry zástupca Bratislavskej arcidiecézy Vladimír Krištín odovzdal občianskemu združeniu Francesco, ktoré dlhodobo pôsobí v Plaveckom Štvrtku. Združenie sa venuje práci s rómskymi deťmi a rodinami. Finančné prostriedky využije na organizáciu letných táborov a podporu komunitných aktivít. Na tombole sa podarilo vyzbierať 2 021,90 eur.

Peniaze občianske združenie využije na organizáciu päťdňového pobytového tábora a päťdňového denného tábora. “Pobytový tábor je pre 15 detí, ktoré sa najviac snažili počas školského roku. Pôjdeme na stredné Slovensko, kde budeme chodiť na výlety. Deťom v plnej výške uhradíme celý pobyt,” povedal Tomáš Florián z OZ Francesco. Denný tábor je pre všetky deti z rómskej osady v Plaveckom Štvrtku. “Aktivity sa robia v okolí dediny. Je to o hrách, kúpaní, výletoch do prírody a športových aktivitách,” dodal.

Bratislavská arcidiecéza sa rozhodla venovať peniaze OZ Francesco, pretože pomáha na území arcidiecézy od roku 2013, pričom nadviazala na prácu rehoľníkov, ktorí v Plaveckom Štvrtku pôsobili medzi Rómami od roku 2002.

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

Vyjadrenie bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského k menovaniu nového bratislavského eparchiálneho biskupa Mons. Milana Lacha SJ:

“Ďakujem Pánovi, že s otcom eparchom Petrom (Rusnákom - pozn. redakcie) sme boli obdarení veľkou ľudskosťou a kňazskou vernosťou v bratskej spolupráci. Zároveň aj gratulujem a prosím pre nového eparchu otca Milana (Lacha - pozn. redakcie), aby ho Pán posilňoval a dal mu veľku múdrosť pre dobro Cirkvi.”

• Tlačové správy

• Spravodajstvo

• Infoservis

V tomto roku slávime 800. výročie smrti sv. Františka. Pri tejto príležitosti Svätý Otec udelil plnomocné odpustky pre tých, ktorí navštívia chrámy, ktoré spravujú duchovní synovia sv. Františka.

Bratia minoriti pozývajú všetkých veriacich do kostola sv. Františka v Bratislave - Karlovej Vsi na mesačné votívne sväté omše - Piatky so sv. Františkom.

Program a témy jednotlivých svätých omší sú uvedené na plagáte v prílohe.

PrílohaVeľkosť Piatky so svätým Františkom - plagát [pdf]504.58 KB

• Pripravované akcie

• Rok sv. Františka

• Hlavny obsah

Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave otvára svoje brány všetkým, ktorí túžia prehĺbiť si svoju vieru, poznanie i službu druhým.

Kandidátom kňazstva a laickým študentom a študentkám fakulta ponúka štúdium katolíckej teológie dennou formou v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre.

Prihlášku na magisterské štúdium je potrebné podať elektronicky do 30. apríla 2026 na fakultnej webovej stránke AIS2: Elektronicke prihlasovanie uchádzačov o štúdium.

Mladí muži, ktorí chcú slúžiť Bohu a ľuďom ako kňazi, si podávajú prihlášku aj do Kňazského seminára na webovej stránke ksnr.sk.

PrílohaVeľkosť Prihlášky na štúdium teológie - plagát [pdf]3.05 MB

• Oznamy

• Hlavny obsah