Podhradský kostolík Najsvätejšej Trojice bol postavený v rokoch 1734-1738 na mieste drevenej kaplnky, ktorej existencia je zdokumentovaná od roku 1713.

Plány kostola vypracovali Kitler a Gratzl, pričom celková investícia na jeho výstavbu spolu s farou bola predbežne určená na 25 000 zlatých.

Základný kameň kostola položil 15. apríla 1734 biskup Jozef Berényi, vikár prímasa Esterházyho. Kostol bol dostavaný už v roku 1737 a 18. mája 1738 ho vysvätil prešporský dómsky kňaz Matej Mack.

Kostol má dva zvony - veľký, ktorý dostal v roku 1761 meno Najsv. Trojice a malý, pomenovaný podľa sv. Rocha.

V presbytériu kostola sa nachádzajú dve sochy, na ktorých sú stvárnení sv. Rochus* a sv. Šebastián. Bočnú bráničku vedľa priečelia fary zdobia sochy sv. Floriána a sv. Jána Nepomuckého.

Súčasťou kostola je aj jednoposchodové krídlo farskej budovy, ktoré postavili v 19. storočí na mieste prízemnej sakristie.

Na priečelí fary je na mieste okna na prízemí pamätná bronzová tabuľa pátra Scherza od Alojza Rigeleho.

Kostol má pekné ornáty a aj tri vzácne obrazy - sv. Petra, sv. Pavla a Krista na kríži. Ten posledný bol prenesený z kostola sv. Mikuláša.

Kostol sa stal miestnym kaplánstvom za pôsobenia biskupa Jána Scitovského, ktorý na tento účel založil nadáciu v sume 2000 zlatých. Neskôr, 11. júna 1895, za pôsobenia arcibiskupa Kolosa Vaszaryho došlo k reorganizácii a miestnemu kaplánstvu priznali cirkevné dôchodky (beneficium ecclesiasticum), miestny kaplán dostal titul zastupujúceho farára, ktorý je povinný zdržiavať sa ustavične v kruhu svojich veriacich.

Dôchodok duchovného sa skladal z platu 1102 zlatých, ktorý poskytla cirkevná obec, z ročných výnosov Scitovského nadácie 2000 zlatých, z úrokov omšových základín viažucich sa na kostol a z ročných 200 zlatých nájomného z pokladnice autonómnej cirkevnej obce. Zato poplatky za cirkevné úkony (štóly), ktoré vykonával zastupujúci farár, patrili k dôchodkom farnosti sv. Martina.

Kňaz farnosti sv. Martina ako patrón mal okrem toho právo zavítať na územie Podhradia vždy, keď ho veriaci pozvali, aby dodal lesk ich slávnosti, alebo z úcty voči jeho osobe, či z akejkoľvek inej príčiny. Mal tiež právo odbaviť každý cirkevný obrad, či už s asistenciou, alebo bez nej.

__________

Spracované podľa:

Tivadar Ortvay: Ulice a námestia Bratislavy - Podhradie
Vydavateľstvo ALbert Marenčín PT; kniha pôvodne vyšla v r. 1905.

* Svätý Rochus (1295 – 1327), už ako mladý osirel. V Ríme ošetroval v nemocnici chorých na mor pričom sa sám nakazil. Podľa legendy sa mu podarilo uzdraviť najmä vďaka modlitbám a vernosti svojho psa, ktorý mu počas jeho utrpenia nosil do lesa, kde žil v odlúčení, jedlo. Po návrate domov bol na popud svojho strýka v túžbe získania majetku uväznený. Sv. Rochus vo väzení trpel, nepriznal sa kým skutočne je, a ľudia sa o ňom dozvedeli pravdu až po jeho smrti. Býva zobrazovaný ako vysoký muž v kňazskom rúchu s odhaleným stehnom, na ktorom má morovú ranu, s berlou alebo so psom.
Zdroj: Ľubomír Repta: Morový stĺp v Bratislave