Lectio divina biblického úryvku pod názvom Sára, radostný úsmev v starobe (Gn 18,1–2.9–15) z cyklu Ženy vo Svätom písme.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 8. októbra 2025.
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutiaV tomto ročníku Lectio divina sa obraciame pozornosť na významné ženy vo Svätom písme.
Pri predošlom stretnutí sme uvažovali a modlili sa nad textom o prvej žene Eve. Dobrý Boh s láskou stvoril ženu, aby človek mohol žiť v spoločenstve ako Adam a Eva. To je posvätné posolstvo o začiatku jestvovania ľudí na zemi.
V určitom historickom období bol z Božej vôle položený základ vyvoleného národa, z ktorého potom vzišiel Spasiteľ sveta Ježiš Kristus. Pri počiatku vyvoleného národa je manželský pár Abrahám a Sára. O Abrahámovi sa zo Svätého písma dozvedáme, že uveril a na Boží podnet opustil svoju rodnú krajinu a vydal sa spolu so svojou manželkou Sárou a so sprievodom na cestu do neznámej krajiny, o ktorej vedel, že mu ju Boh chce dať ako nový životný priestor.
Počas Abrahámovho putovania Sväté písmo opisuje komunikáciu Abraháma s Božími podnetmi a opakovane sa objavuje prísľub, že Abrahám a Sára budú základom vyvoleného národa. Zároveň sa dozvedáme o Sáre, že bola síce krásna a rozumná žena, ale so svojím manželom Abrahámom sa im nepodarilo splodiť potomka.
Zo sklamania na touto skutočnosťou Sára dokonca ponúkla svoju služobníčku, aby jej manžel splodil dieťa s ňou a potom podľa vtedajších kultúrnych zvyklostí, Abrahám a Sára to dieťa prijali za svoje. Napriek tomu však z Božej strany bol Abrahámovi opakovaný prísľub, že bude mať syna so svojou manželkou Sárou.
A tu sa dostávame k nášmu dnešnému úryvku. Započúvajme sa do posvätného textu, tak ako nám ho podáva kniha Genezis v 18. kapitole:
LectioNáš dnešný posvätný text prináša jedno z kľúčových posolstiev knihy Genezis. Je uvedený slovami o neočakávanom Božom zjavení sa Abrahámovi pri terebintoch Mamreho. Terebinty sú stromy alebo kríky, ktoré rastú v Stredomorí.
Prekvapivosť návštevy je zdôraznená časovým údajom o „najväčšej horúčave“, kedy sa obvykle necestuje a náhlym objavením sa troch mužov. Abrahám sa hosťom poklonil, čo treba chápať ako prejav zdvorilosti ale aj ako prejav poklony pred Bohom.
V posvätnom texte je nápadná variácia medzi singulárom a plurálom: rozprávač označí návštevu ako zjavenie Pána (v.1), ale Abrahám vidí troch mužov (v.2). Rozhovor potom prechádza medzi trojicou postáv a jedným hovoriacim Pánom (pozri 18,10.13–14). Táto variácia je zámerná a signalizuje božskú prítomnosť sprostredkovanú poslami.
9 Tu sa ho opýtali: „Kde je tvoja žena Sára?“ On odpovedal: „Tu v stane.“
Táto otázka nie je zvedavosťou ale úvodom k posvätnému posolstvu. Otázka „kde?“ sa vo Svätom písme často používa na nadviazanie dialógu, ktorý vedie k dôležitému zjaveniu (porov. Gn 3,9 – „Kde si?“). Otázka zdôrazňuje, že predmetom Božieho prísľubu je nevyhnutne aj Sára – rovnako ako Abrahám je súčasťou zmluvy, aj ona má aktívnu úlohu.
10 Vtedy mu on povedal: „O rok v tomto čase sa vrátim a tvoja žena Sára bude mať už syna.“
Časový údaj vyjadruje, že „v tomto istom čase budúceho roka“ a má prorocký tón. Sľub nie je neurčitý, ale má presný časový rámec. Ide o priamu Božiu reč, ktorá má autoritu a nepochybnosť. Je tu spolu vyjadrená Božia prítomnosť s Božou činnosťou: Ten, kto navštívil Abraháma, je Ten, kto dáva život.
11 Abrahám a Sára boli starí, pokročilí vekom; Sáre sa už nestávalo, čo sa stáva ženám. 12 Preto sa Sára sama v sebe zasmiala, mysliac si: „Teraz, keď som stará, budem mať rozkoš? A môj pán je tiež už starec!“
Opis dvojitého starnutia („Abrahám a Sára boli pokročilí vekom“) a poznámka o menopauze u Sáry vytvárajú dramatický kontrast k prísľubu. Hebrejský text používa eufemizmus (príliš priame slovo nahrádza miernejším či neurčitejším výrazom), že „prestala mať cestu, čo majú ženy“. Ale čo je táto cesta? V Sárinom vnútri, v bunkách jej organizmu, už niečo zhaslo, život prestal vykonávať svoje cyklické prechody, svoje postupy mesiac po mesiaci, čím naznačuje, že biologická plodnosť skončila. Tento detail má dôležitý teologický význam: plnenie sľubu nebude len výsledkom prirodzených síl, ale aj nevyhnutného Božieho zásahu.
„Preto sa Sára sama v sebe zasmiala [...]“ (v. 12)
Sloveso „smiať sa“ má v Genezis bohatú symboliku. V tejto chvíli ide o smiech pochybnosti. Sára nehovorí nahlas, jej reakcia je vnútorná, čo podčiarkuje Božiu schopnosť poznať myšlienky.
Náš dnešný posvätný text sa nachádza v 18. kapitole knihy Genezis, ale v 17. kapitole sa nachádza posolstvo Abrahámovi, že Sára porodí syna Izáka. Už tam sa „zasmial“ Abrahám (Gn 17,15-17), keď počul tento prísľub. Posvätný autor napísal: „A Boh povedal Abrahámovi aj toto: „Svoju manželku Sarai už nebudeš volať Sarai, ale Sára bude jej meno.1 Veď ťa požehnám a dám ti z nej syna. Aj ju požehnám: Z nej budú pochádzať národy a králi národov.“ Tu padol Abrahám na tvár a smial sa; myslel si totižto: „Vari sa môže storočnému niečo narodiť a deväťdesiatročná Sára môže ešte porodiť?!“
Kapitola 18 posúva dej ďalej: prisľúbenie sa opakuje, tentoraz už aj pred Sárou, a Božia všemohúcnosť sa stavia do kontrastu s ľudskou skepsou.
Po celom živote neplodnosti Sára musela vyčerpať všetky svoje slzy; teraz jej zostáva len neveriacky a možno trochu ironický smiech toho, kto už nemá silu očakávať nič, žiadne radostné správy, žiadne prekvapenia v tomto svete.
13 Tu Pán povedal Abrahámovi: „Prečo sa Sára smeje a myslí si pri tom: »Mohla by som naozaj ešte porodiť, takáto starena?« 14 Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna!“
Boh odhaľuje, čo bolo skryté, čím sa potvrdzuje jeho vlastnosť poznania všetkého. Hoci otázka je adresovaná Abrahámovi, obsahuje priamu výčitku Sáre. Literárne ide o posun od vnútorného monológu k vonkajšej konfrontácii.
„Je azda Pánovi nejaká vec nemožná?“ (v. 14)
Toto je teologický vrchol textu. Otázka nesmeruje len k moci, ale aj k Božiemu konaniu, ktoré presahuje ľudské chápanie. Tento verš potvrdzuje Božiu suverenitu a spoľahlivosť jeho slov.
Touto otázkou končí dialóg Boha s Abrahámom. Otázka, ktorá je zároveň výzvou. Mohlo by to byť takto: „Snáď Pán nedodrží svoje slovo?“ Nie, nič neunikne z jeho ruky (Tb 13,2); žiadna situácia neuniká z jeho kontroly, žiadna osoba mu nemôže byť odňatá, ako hovorí sám Ježiš: „Nikto ich nevytrhne z mojej ruky“ (Jn 10,28).
15 Sára zapierala: „Ja som sa nesmiala!“ Bála sa totiž. On však povedal: „Nie. Smiala si sa.“
Strach je príčinou zapretia. V biblických textoch je strach pred Božou blízkosťou častou reakciou (porov. Iz 6,5; Lk 5,8). Božia odpoveď „Nie, ale smiala si sa“ je krátka, no autoritatívna – potvrdzuje pravdu a zároveň potvrdzuje aj sľub. Táto konfrontácia pripravuje pôdu pre čas narodenia Izáka, kedy sa smiech z pochybnosti mení na smiech radosti.
MeditatioV našom úryvku sa Pán v určitom zmysle skrýva pod prítomnosťou troch postáv, troch pocestných, ktorí unavení z cesty prichádzajú požiadať Abraháma o pohostinstvo. Pán hovorí, ale hlas patrí ľuďom; je prítomný, ale vidíme ľudí; je nám zvestovaná Božia moc, ale pred očami máme troch unavených a hladných pútnikov. Je to dynamika každého dňa, celého života: Boh je medzi nami, zdieľa s nami všetko, a predsa sa nachádzame vedľa mužov a žien ako my, našich ľudských bratov.
Vnímame prítomnosť Pána a vidíme Abraháma, jeho priameho partnera v rozhovore; práve k nemu totiž Pán hovorí, práve jemu kladie otázky, práve jemu dáva znova prísľub. Starý patriarcha vyzerá takmer nemý pred takou veľkosťou daru. Odpovedá len na otázku, ktorá mu je položená ohľadom Sáry: „Hľa, je v stane”; potom už nič. A ako keby ho zasiahli, nevedno kde, v jeho bytí, tie Božie slová prísľubu.
Sára, hoci je čiastočne skrytá v stane, stáva sa protagonistkou, ústrednou osobou v tejto situácii. Dvakrát, v priebehu niekoľkých veršov, zaznieva Boží prísľub o nej: „Sára bude mať syna“ (v. 10 a 14). Sára je pokročilého veku natoľko, že v nej už životný cyklus skončil a cíti sa zvädnutá, unavená, vyčerpaná; zdá sa jej nemožné, aby mohla znovu zažiť radosť a porodiť syna. Už neverí vo svoju krásu, svoju silu. Ale príde premena, nakoniec akoby predsa jej lono poskočí a zasmeje sa, a ona, ako keby znovuzrodená, začne znova počítať so životom.
Ak si text prečítame pozorne, zistíme, že Sára nás učí niečo zásadné; v skutočnosti je o nej napísané, že „stála a počúvala pri vchode do stanu“. Môžeme si uvedomiť, že ide o dlhé, pozorné počúvanie, ktoré sa rýchlo neunaví, nie je povrchné a stáva sa dokonca charakteristickou črtou tejto ženy, takmer jej novým menom: ona je tá, ktorá počúva. Počúva a pozoruje, v sebe nosí tie neuveriteľné, neslýchané slová a porovnáva ich so svojím životom, so svojou situáciou.
Z tohto stretnutia s Pánovým slovom rodí sa dôvera v Božiu moc a plodí sa radostný smiech: staršia žena sa stáva mladou, neplodná žena je opäť schopná porodiť. Toto všetko môže v nás pôsobiť slovo Pána. Nezáleží na tom, do akého bodu bez návratu sme sa dostali, nezáleží na ťarche hriechu, pádov, uzavretosti, útekov; nič, ani krutá neplodnosť, aká postihla Sáru, nemôže zastaviť veľkú Božiu lásku k nám. On však nájde spôsob, cestu, ako sa k nám dostať; keď kráča po cestách sveta, vie, ako odbočiť k nám, vie, kde bývame. Nezabudne sa zastaviť a zaklopať aj u nás so svojimi prísľubmi šťastia a pretekajúcej radosti.
Zdá sa, že Pánovi nezáleží toľko na tom, čo Abrahám robí navonok, na jeho usilovnej službe trom pocestným; trochu ako sa to stalo Ježišovi, pozvanému do domu Marty a Márie. Boh hľadá niečo viac; vieme to: on hľadí do srdca. Skúma náš život v hĺbke a nie na povrchu. Pýta sa Abraháma na Sáru, ženu, ktorú miluje: „Kde je?“ A Abrahám, verný priateľ, odpovedá bez prekážok, spontánne, úprimnými slovami.
Ako by som zareagoval ja? Som pripravený odpovedať bez strachu a hanby, bez toho, aby som niečo skrýval, na otázky Boha, ktorý sa ma pýta na moje srdce, na moju lásku? Dôverujem tomu, že hovorím so svojím Bohom, svojím Pánom?
Dvakrát Boh opakuje, že sa určite vráti v stanovený deň, v správnom čase, ani skôr, ani neskôr.
Veríme v tento návrat Boha do nášho života? Sme šťastní, že ho očakávame, že mu pripravujeme miesto? Alebo radšej čakáme na niekoho iného, na niečo iné a pokračujeme v snívaní, v túžbe po tom, čo sa nám zdá správne?
V texte sme trikrát zaznamenali slovo starý, stará. Abrahám a Sára sú starí, vo vysokom veku – on má 100 rokov a ona 90 (Gn 17,17) –, cítia sa na konci života; akýkoľvek život je pre nich nemožný. Boh však prichádza navštíviť práve túto nemožnosť, lebo naša slabosť sa stáva jeho silou, jeho všemohúcnosťou. Sme ochotní odovzdať sa Bohu, odložiť našu dôveru v bohatstvo, našu domnelú inteligenciu? Rozhodneme sa úplne otvoriť mu náš život, naše prázdne lono?2
Ďalším kľúčovým slovom v tomto úryvku je sloveso smiať sa, ktoré sa opakuje štyrikrát. A Sára, ktorá sa smeje, je žena, ktorá bola neplodná a stará, ale opäť sa smeje. Samotné meno syna, ktorého porodí, bude mať tento význam: Izák totiž znamená „on sa smeje“.
Pýtame sa samých seba. Mám aj ja v hĺbke svojho srdca smiech nedôvery voči Božiemu slovu a dielu? Nechceme, aby to tak v nás bolo, nikdy. Chceme sa naučiť smiať sa zo šťastia, z nádeje, z úplného odovzdania sa do jeho rúk, presvedčení, že jeho plány pre nás sú plánmi lásky, spásy, plného a pravého života. Aj za hranicami staroby, slabosti a dokonca aj choroby. Áno, lebo ako je napísané, „pre Boha nie je nič nemožné“ (Lk 1,37). Opakujeme to s Jóbom: „Pane, chápem, že môžeš všetko a že pre teba nie je nič nemožné“ (Jób 42,2) a s Jeremiášom: „Pane Bože, ty si stvoril nebo a zem veľkou mocou a silným ramenom; pre teba nie je nič nemožné“ (Jer 32,17). A nakoniec to počujeme znovu z úst samotného Pána Ježiša: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26). Áno, Pane, veríme ti a preto sa v srdci usmievame od radosti.
OratioPane, prosím, zastav sa aj pri mojom stane, na mieste, kde som, poď do mojej záhrady, do môjho súkromia. Ak som našiel milosť v Tvojich očiach, nechoď ďalej bez toho, aby si sa zastavil u svojej služobnice, u svojho služobníka!
Chcem Ťa pohostiť, aby si pobudol so mnou, aby som mohol byť teraz s Tebou.
V mojom živote sú aj miesta, kde som jedného dňa zhrešil, posaď sa, Pane, očisti ma a obnovme spoločenstvo, uzavrime zmluvu navždy.
Pane, predkladám Ti ako Sára, môj chorý, neplodný a suchý život, ktorý nemôže porodiť dobro: je tu, pred tebou. Stačí jedno slovo, jeden tvoj pohľad, jediný dotyk a bude uzdravený.
Pane, prosím ťa, vráť sa ešte k svojmu služobníkovi, v čase života, o rok, o deň, zajtra, dnes večer ...
Pane, nikdy ma neopúšťaj, nikdy mi neprestávaj hovoriť, lebo inak zomriem. Ty to vieš. Budem tu čakať na teba; každý deň budem hľadieť na cestu, či náhodou neprídeš, či sa nevrátiš. Chcem ti vtedy vybehnúť naproti, plný radosti, a vpustím ťa, Pane, na slávnosť srdca.
Sľubujem ti, že v ten deň nebudem sám; pozvem priateľov, susedov, bratov a sestry, ktorých si postavil na cestu vedľa mňa. Budem musieť roztiahnuť stan, natiahnuť jeho šnúry, jeho kolíky, aby som urobil miesto pre lásku k mojim ľudským bratom a sestrám...
Vráť sa, Pane, vždy znova, vojdi a aj tentoraz Ty rozlom chlieb, ako si urobil s emauzskými učeníkmi; prosím, aby som Ťa spoznal, aby som prežíval Tvoju blízkosť.
ContemplatioBoh [...] „mocou, čo v nás pôsobí, je schopný [...] urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme [...]“.3
porov. Ef 3,14-21
__________
1 Abram = „vznešený otec“ (’av = otec + rām = vznešený); Abrahám = „otec množstva (národov)“ – biblická etymológia podľa Gn 17,5 („… lebo som ťa urobil otcom mnohých národov“; ’av hamón gojím); (Gn 17,1–6): premenovanie nastáva pri uzavretí zmluvy a je znakom nového poslania a plodnosti (univerzálne požehnanie pre „mnohé národy“). Sarai = „moja princezná“ (sufix -i = „moja“); Sára = „princezná“ (všeobecne; „dáma, urodzená“); (Gn 17,15–16): prechod od „moja“ k „pre mnohých“ – Sára sa stáva matkou národov, „králi národov z nej vyjdú“.
2 Možno je ešte nádej, ako hovorí Písmo: „Nech si až po prach skloní ústa, ešte je azda nádej.“ (Nár 3,29).
3 porov. Ef 3,14-21: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske, mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“
Katedrálu svätého Martina v Bratislave zaplnili v utorok mladí ľudia. Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský tu slávil svätú omšu spojenú so vzývaním Ducha Svätého na začiatok akademického roka pre študentov, ktorí bývajú v študentskom domove Svoradov. „Som rád, že môžem svätú omšu sláviť na úvod akademického roka s vami. Chceme, aby dobrý Boh vám dal svojho Ducha, aby vaše štúdium bolo hlbokým poznávaním tajomstva sveta, ale s pohľadom na Pôvodcu všetkého,“ povedal.
Otec arcibiskup v príhovore vyzdvihol prirodzené nadanie mladých, ale aj nadanie viery. Teda daru, ktorý sa u nich rozvíja roky. “Vďaka Bohu za vás,” zdôraznil s tým, že teraz budú mať možnosť rozvíjať sa. “Získavať nové vedomosti je krásne. Nech tento akademický rok je pre vás výbornou príležitosťou rozvoja vašich vedomostí, poznania sveta, spoločnosti a človeka. Nech je to poznanie posväcované darom vašej viery. Nech to celá spoločnosť Svoradova vo vás rozvíja,” povedal študentom otec arcibiskup.
Študentský domov Svoradov je vo vlastníctve Bratislavskej arcidiecézy. Funguje od roku 2016 ako katolícky vysokoškolský internát. Býva na ňom približne 330 prevažne katolíckych študentov z celého Slovenska.
