„Naša radosť je, že smieme hovoriť o Pánu Bohu ako o Bohu, ktorý je láska, ktorý je milosrdný,“ povedal bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský v homílii počas svätej omše v Dóme sv. Martina. Slávil ju v rámci konferencie Chudoba a ľudské práva – výzva pre spoločnosť a Cirkev, ktorá sa konala pri príležitosti Svetového dňa ľudských práv.
Arcibiskup veriacich povzbudil, aby v advente uvažovali nad tým, ako Boh prichádza človeku v ústrety. „Texty Svätého písma v dnešný deň zobrazujú ten príchod a to hľadanie. Boh, ktorý prichádza, znamená, že sa približuje človeku. Boh, ktorý hľadá, znamená, že pozerá po človeku, ktorý je istým spôsobom stratený, aby ho znova našiel a priviedol na správnu cestu,“ zdôraznil.
Adventné obdobie označil za čas, keď sa môže nájsť každý človek, ktorý túži po obnove svojho duchovného života: „Je dôležité, aby sme využili toto obdobie, aby sme sa tak trochu našli, lebo každý z nás potrebuje obnovenie duchovnej rovnováhy.“ Pripomenul, že Boh zostáva verne prítomný aj v ťažkostiach:
„Boh je s nami. Napriek tomu, čokoľvek sa deje, akékoľvek ťažkosti sú, Boh je s nami. A zároveň je dôležité, aby sme sa nechali nájsť. To je na advente krásne – že môžeme dovoliť, aby nás náš Pán, ktorý nás hľadá, znova našiel.“ Arcibiskup Zvolenský zároveň vyzval k solidarite s tými, ktorí sú „stratení“ a potrebujú pomoc:
„Kto z nás by vládal pomôcť inému, ktorý je tak trochu stratený, aby sa našiel, aby našiel správnu cestu – je to veľké požehnanie.“ Homíliu zakončil poďakovaním Bohu za jeho vernú blízkosť: „Ďakujem ti, že môžeme prežívať to, že tvoja láska znamená, že si stále pri mne a stále prichádzaš.“
Svätá omša bola súčasťou programu konferencie Chudoba a ľudské práva – výzva pre spoločnosť a Cirkev (8. – 10. decembra 2025), ktorá zdôraznila potrebu budovania spravodlivej a solidárnej spoločnosti. Na liturgii boli prítomní aj košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober a žilinský biskup Mons. Tomáš Galis, prezident Slovenskej katolíckej charity.
TK KBS
Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský zveril v pondelok na Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie Bratislavu Panne Márii. Deje sa tak každý rok na záver svätej omše, ktorú celebroval v Kostole sv. Jána z Mathy (Trojička) v Bratislave.
Otec arcibiskup veriacich v homílii v súvislosti s listom svätého apoštola Pavla Efezanom pozval uvedomiť si naše jestvovanie pred Božou tvárou. “Koľko si vládzeme uvedomiť cez deň naše jestvovanie pred Božou tvárou. Má to byť jestvovanie vo vzťahu lásky s Bohom. Z toho sa odvíja svätí a nepoškvrnení (Ef 1,4). Kto žije v láske s Bohom, spoznáva aký je Boh a učí sa láske, posilňuje sa v láske a má podiel na tom, že svätosť je plnosť lásky. Je to Božia láska,” zdôraznil bratislavský arcibiskup metropolita s tým, že
nepoškvrnení znamená nemať narušenú lásku s Bohom. Podľa neho láska s Bohom je narušená našim zranením a prejavuje sa tým, že pochybujeme o Bohu, ktorý nám chce dobre, že pre nás je najlepšie to, čo pre nás chce Boh.
Mons. Stanislav Zvolenský zároveň vysvetlil prečo je Mária nepoškvrnená. “Lebo nepochybuje o Bohu. Boh jej čosi vnuká a ona sa pýta, ako sa to uskutoční. To nie je pochybnosť, ale ochota ísť dopredu. Anjel odíde a ona, človek, zostáva so všetkými utrpeniami, ktoré ju čakajú. Je svätá a nepoškvrnená, lebo nikdy nezapochybovala, že Boh ju miluje. Žila a prežívala vzťah lásky s Bohom,” zdôraznil otec arcibiskup.
My sa teda podľa neho pozeráme na Máriu, ktorá vládze nemať pochybnosť, že Boh jej chce dobre. Aj sa divíme, prečo mi pochybujeme o Bohu. To je naše zranienie, ktoré si nesieme v sebe. Nazývame to dedičným hriechom,” upozornil a pokračoval: “Mária, Ty si človek, ktorého máme nasledovať, lebo aj my by sme chceli žiť svätí a nepoškvrnení v láske pred Pánom.” Podľa otca arcibiskupa na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie máme príležitosť obnoviť v sebe túžbu, že chceme žiť svätí a nepoškvrnení pred Pánom a v láske s Pánom. “Tak bude náš život najľudskejší, najsprávnejší, najkrajší, najprimeranejší tomu, ako sme utvorení na Boží obraz. Nech teda sa Mária za nás prihovára. My si vzbuďme túžbu nasledovať ju v dôvere v Božiu lásku,” dodal.
Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita, dostal pre Bratislavskú arcidiecézu do daru jednu z tehál zo Svätej brány Baziliky svätého Petra vo Vatikáne. Symbolický dar prevzal v Ríme počas otvorenia výstavy odpustkových listín Litterae Indulgentiae a adventného koncertu. Tehlu mu odovzdal prezident SR Peter Pellegrini.
Tehla zo svätej brány predstavuje výnimočný duchovný symbol, ktorý pripomína putovanie veriacich cez bránu milosrdenstva a Božej prítomnosti. Je aj výrazom uznania a blízkosti Svätého Otca a Svätej stolice voči Slovensku, zvlášť v roku Jubilea 2025.
„Prezident Pellegrini nám daroval tehlu zo svätej brány Jubilejného roka 2025, ktorá zostane symbolom otvorenia jubilejného roka. Tak ako boli všetky tehly z brány vybrané, tak jednu z nich máme aj my. Budeme navždy pamätať, ako bol jubilejný rok otvorený a ako bol otvorený prúd milostí, ktoré cez jubileum veriaci mohli získať,“ uviedol arcibiskup Zvolenský pre Tlačovú kanceláriu KBS.
Dar zo svätej brány tak bude jedným z duchovných podnetov, ktoré budú sprevádzať slovenskú cirkev na konci jubilejného roka. Je zároveň povzbudením k modlitbe a solidarite, ktoré sú jadrom jubilea a volaním k obnoveniu vzťahu s Bohom i medzi ľuďmi. Tehla pochádza zo Svätej brány Baziliky svätého Petra vo Vatikáne.
Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský zverí v pondelok na Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie Bratislavu Panne Márii. Deje sa tak každý rok na záver svätej omše so začiatkom o 17:30, ktorú celebruje v Kostole sv. Jána z Mathy (Trojička) v Bratislave.
“V modlitbe zverenia sa odovzdávame do láskavého príhovoru Božej Matky, aby sa za nás prihovárala a prosila pre nás o duchovnú silu,” povedal pred rokom otec arcibiskup.
Aj tento rok organizuje Bratislavská arcidiecézna charita (BACH) adventnú zbierku. Počas prvej adventne nedele (30. novembra) do nej môžu veriaci prispieť tradične v kostoloch, ale majú možnosť využiť aj moderné technológie. Mottom tohtoročnej Zbierky na charitu je Darujme skutky lásky.
BACH prevádzkuje a rozvíja služby núdznym a chorým v dobrých časoch, aj v časoch kríz. Flexibilne pomáha ľuďom, ktorí majú problém nakúpiť si základné potraviny, majú zdravotné ťažkosti (aj psychické), nemajú dostatok financií na podporu talentov svojich detí, potrebujú pomôcť pri hľadaní práce, s opatrovaním starého rodiča a podobne. Financie zo zbierky sú dôležitou súčasťou jej zdrojov. Verejnosť tak nepriamo pomáha meniť životy ľudí na okraji spoločnosti.
Bratislavská arcidiecézna charita tento rok upriamuje pozornosť na to, že i maličkosti dokážu meniť životy. „Skutky lásky sú aj také drobnosti ako telefonát osamelému človeku, povzbudivé slová pre toho, ktorý práve prechádza krízou, milé gesto smerom ku kolegovi, či pekný darček pre deti v krízovom centre. Naším cieľom je v dnešnej dobe, ktorá praje hejtom, dostať medzi nás opäť trocha ľudskosti,“ vysvetľuje riaditeľ Bratislavskej arcidiecéznej charity Erich Hulman. Praktická pomoc pre tých, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii často nie je v silách jednotlivcov. BACH však disponuje odborníkmi, ktorí dokážu včas zasiahnuť a doslova meniť osudy detí aj dospelých v núdzi. „Finančné prostriedky od ľudí sa snažíme distribuovať tam, kde často nevie pomôcť ani štát. Seniori, chorí, ľudia na úteku, matky samoživiteľky, opustené deti... Tí všetci potrebuj našu pomoc po celý rok,“ dodáva Erich Hulman.
BACH pomáha ľuďom so skúsenosťou s duševným ochorením a ich rodinám prostredníctvom DSS a ZS Samária, jej opatrovateľky a ošetrovateľky sa zas zameriavajú najmä na nevládnych a chorých seniorov, sociálni pracovníci intervenujú v rodinách v núdzi... Služieb, ktoré ročne využívajú stovky občanov je však oveľa viac.
Okrem zbierky v kostoloch na ne môžete prispieť a cez darovaciu stránku: https://charitaba.darujme.sk/zbierkanacharitu2025/
Bratislavská arcidiecézna charita je samostatnou cirkevnou organizáciou, ktorá patrí pod Bratislavskú arcidiecézu. V rámci tohto územia zastrešuje aktuálne aj 27 farských charít, v ktorých pôsobia a pomáhajú chudobným aktívni dobrovoľníci. Podrobnejšie informácie o službách a pomoci BACH nájdete na www.charitaba.sk
Informovala Eva Sládková, PR manažérka, Bratislavská arcidiecézna charita
V našom živote musíme podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského vychádzať zo seba samých, aj keď máme náklonnosť uzatvárať sa. Ako povedal v homílii mladým v bratislavskej katedrále v nedeľu Krista Kráľa, Ježiš Kristus na kríži je vrcholným príkladom ako vychádza zo seba samého. “Ježiš Kristus nereaguje na pokriky, aby zachraňoval seba samého. Vie, že prijal na seba ťarchu ľudského zomierania a ani pri zomieraní sa nedá vyprokovokovať k sebectvu. Je otvorený pre nás, aby nás zachránil. On nás smrťou na kríži zachraňuje. Nestráca lásku, ale znáša ťarchu zomierania,” uviedol otec arcibiskup.
Vychádzať zo seba, myslieť na iných, máme Mons. Stanislava Zvolenského hlboko v sebe. “Keď sa nám vychádzanie zo seba páči a vieme, že je to správne, je to potvrdenie toho, že sme stvorení na Boží obraz,” povedal s tým, že sme sebeckí a individualistickí, ale sme stvorení tak, že vychádzanie zo seba je to lepšie a správnejšie. “Je to Božia cesta, lebo takto sme uvorení a máme to v sebe, aj keď máme v sebe tendenciu k sebectvu. Sme stvorení na Boží obraz. Boh žije pre iného a nám to sprítomnil v Ježišovi Kristovi. Boží syn aj keď umiera na kríži myslí na iných, obetuje sa za iných,” zdôraznil otec arcibiskup.
Komisia pre mládež Bratislavskej arcidiecézy pripravila pre mladých cez víkend jubilejné Diecézne stretnutie mládeže ClipTime. Cliptime tento rok niesol tému “SoMNOU ŽIARIŠ”. V nedeľu stretnutie vyvrcholilo putovaním do Katedrály sv. Martina, kde slávnostnú svätú omšu celebroval otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský.
V Katedrále svätého Martina bola v pondelok 17. novembra svätá omša za obete neslobody a pokoj v spoločnosti, ktorú celebroval otec biskup Mons. Jozef Haľko. “My sa dnes modlíme za obete totality minulej, modlíme sa aj za obete súčasných totalít. Obeťou sú aj páchatelia totality tým, že jej slúžili. Tí, čo sedeli vo väzení, tam boli s vnútornou slobodou. Tí, čo ich väznili, boli uväznení vlastným svedomím. Ako veľmi im prajeme, aby našli dvere, ktorými vyjdú na svetlo a nájdu Kristovu lásku,” povedal v homílii otec biskup.
Na svätej omši mysleli prítomní na tých, ktorí boli prenasledovaní. “Sme vďační, že vydali svedectvo,” povedal Mons. Jozef Haľko s tým, že myslíme aj na tých, ktorí sú prenasledovaní dnes a vydávajú svedectvo viery.
Po svätej omši nasledovalo na Rudnayovom námestí zhromaždenie pri príležitosti sviatku 17. novembra, ktoré pripravila Iniciatíva na podporu cností vo verejnom živote.
Komisia pre mládež Bratislavskej arcidiecézy pozýva všetkých mladých na jubilejné Diecézne stretnutie mládeže ClipTime. Cliptime tento rok nesie tému “SoMNOU ŽIARIŠ”. Prebiehať bude v dňoch 21.-23. novembra v Bratislave na Spojenej škole Svätej rodiny. Vstup na program je možný v rámci víkendového balíka, ale aj samostatne po jednotlivých dňoch. Prihlásiť sa dá do 14. novembra.
Mladých na ClipTime srdečne pozýva otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský. “V sobotu vás čaká vás botaý program. Veľa krásnych stretnutí, modlitieb, obohacujúce rozprávanie. Celé stretnutie vyvrcholí púťou do našej katedrály v nedeľu 23. novembra a zavŕši sa svätou omšou. Veľmi sa na vás teším. Prosím príďte, aby sme mohli zažiť krásne spoločenstvo, aby sme sa mohli povzbudiť a obdivovať Božiu dobrotu v našom živote,ô povedal otec arcibiskup.
Tohtoročná téma stretnutia vychádza z myšlienky, ktorú určil ešte pápež František na 40. svetový deň mládeže, ktorý bude počas ClipTimu v Nedeľu Krista Kráľa – 23. novembra. Posolstvo znie: “Aj vy ste mojimi svedkami, lebo ste so mnou.” Rozhodli sme sa preto rozvinúť tento Františkov odkaz a zahrnúť ho do témy tohtoročného ClipTimu s názvom: “SoMNOU ŽIARIŠ”.
Touto myšlienkou by organizátori chceli účastníkom priniesť posolstvo, že je v našom živote nesmierne dôležité, aby sme boli pri Ježišovi. Je totiž potrebné, aby sme si uvedomili, že len ak budeme skutočne žiť autentický duchovný život, čerpať silu z Božej milosti a usilovať sa byť k Pánovi čo najbližšie práve svojimi skutkami a životom, vtedy budeme naozaj žiariť, vtedy bude jeho milosť v nás pracovať a práve vtedy budeme môcť skutočne svedčiť o Láske, ktorú sme sami zakúsili.
V piatok 21. novembra budú mladí pozvaní do modlitby s názvom – “Noc kostolov”, kedy budú môcť navštíviť vybrané kostoly v centre Bratislavy a zúčastniť sa v nich na sprievodnom programe. V sobotu bude samotné stretnutie na Spojenej škole sv. Rodiny v Petržalke, kde bude pripravený bohatý program formou workshopov, konferencií, modlitieb, skupiniek a celý čas bude k dispozícii aj rehoľná kaviareň, kde sa budú môcť účastníci zastaviť, ponúknuť rôznymi dobrotami a zároveň stráviť čas s rehoľníkmi, ktorí tu budú prítomní. V nedeľu je naplánované vyvrcholenie stretnutia – putovanie do Katedrály sv. Martina, kde bude slávnostná svätá omša, ktorú bude celebrovať otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský.
Cieľom pdujatia je naplniť tri hlavné úlohy, ktoré ClipTime od svojho vzniku nesie: aby sa mladí stretli so živým Kristom, aby stretli a lepšie spoznali svojich pastierov – otcov biskupov a aby sa prepájala naša arcidiecéza medzi mladými navzájom.
Vo svete plnom vín musíme podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského začať s odpúšťaním od seba. Ako povedal v nedeľu v homílii v rámci Svätomartinského trídua v Katedrále svätého Martina, Boh prišiel medzi nás v Ježišovi Kristovi a dal nám príklad ako sa prelamuje reťaz previnení. “Vo svete plnom vín musíme začať od seba samých. Úprimný kresťan môže byť svedkom, že zmierenie je možné,” zdôraznil.
Vo svete je podľa otca arcibiskupa veľa vín. “Ľudské previnenia sú vždy previneniami voči láske. V konečnom dôsledku sú to previnenia voči Bohu. Sú také závažné, že sa pýtame, či z tejto situácie existuje nejaké východisko,” povedal s tým, že vina volá po odplate. “Sme tak prirodzene nastavení. Keď sa niekto proti mne previní, aby som mu to odplatil. Tým reťaz previnení narastá. Ako sa dá prelomiť reťaz previnení,” opýtal sa a následne dal odpoveď: “Musíme pozerať jedine na to, čo nám prináša Boží Syn, Ježiš Kristus. Pán nás učí modliť sa modlitbu: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.”
Odpustenie je podľa Mons. Zvolenského náročný proces. “Odpustenie neznamená, že by som zabudol na previnenie, alebo, že by som si ho nevšímal. Odpustenie je vnútorný proces, ktorý každý z nás prežívame s bolesťou. Je to akoby vnútorná bolesť, ktorou chceme prekonať previnenie, ktoré sa nás dotklo. Je to proces vnútorného očisťovania,” upozornil otec arcibiskup, podľa ktorého musíme do toho procesu prijať aj toho, ktorý sa proti nám previnil. A to bez ohľadu na to, či to ľutuje, alebo neľutuje. “Aby naše vnútro nebolo zaťažené previnením, musíme my začať proces odpustenia a zmierenia vo svojom svedomí. Tu narážame na naše hranice. Sme ohraničení našou slabosťou. Narážame na to, že nevládzeme. Preto je dôležité otvoriť sa pre Božie pôsobenie a Božiu pomoc,” dodal.
Tohtoročná téma Svätomartinského trídua v Katedrále svätého Martina v Bratislave je “Odpustenie a zmierenie na príhovor svätého Martina”. V nedeľu bude celebroval svätú omšu bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý sa v homílii zameral na tému “Milosrdenstvo silnejšie než hriech: prijať dar odpustenia”.
Tradičná Svätomartinská zbierka, ktorá sa konala v nedeľu 9. novembra je určená na pomoc katolíkom v Jeruzaleme a v okolí cez program „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s kardinálom Pierbattistom Pizzaballom. Cieľom programu je oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi. Cieľom je preto konkrétna finančná podpora lekárskej pomoci pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, podpora možnosti pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny a podpora možnosti vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín.
V pondelok 10. novembra, v predvečer sviatku svätého Martina bola v Katedrále svätého Martina slávnostná svätá omša, ktorú celebroval otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský. V homílii dekan Cyrylometodskej bohosloveckej fakulty UK Mons. Jozef Jančovič vysvetlil, že "odpúšťanie je proces vnútorného uzdravenia". Svätomartinské trojdnie ukončila v utorok slávnostná svätá omša, ktorú celebroval otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský spoločne s pomocným biskupom Mons. Jozefom Haľkom. Slávnostný kazateľ vdp. Blažej Štrba hovoril o premene od zákona "oko za oko" k láske k nepriateľom. Svätú omšu hudobne sprevádzal zbor Chorus Salvatoris.
Bratislavská arcidiecéza v spolupráci s eRkom zároveň zorganizovala 8. novembra Svätomartinský sprievod.
Tradičná Svätomartinská zbierka, ktorá sa koná v nedeľu 9. novembra je určená na pomoc katolíkom v Jeruzaleme a v okolí cez program „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s kardinálom Pierbattistom Pizzaballom. “Chcem vám poďakovať z Jeruzalema za prejav solidarity s jeruzalemskou cirkvou a za podporu projektov obnovy a výstavby a pomoci rodinám zasiahnutých vojnou najmä v Gaze, ale nielen tam,” povedal vo videoposolstve kardinál Pizzaballa s tým, že ako jeruzalemská cirkev sú odhodlaní zostať v Gaze a obnoviť všetko, čo bolo zničené.
Prvou prioritou je podľa neho obnoviť školy, lebo “všetky naše školy boli zničené”. Chcú začať aspoň s jednou školou, pretože už tretí rok nie je v Gaze žiadna škola. “Vzdelávanie detí považujeme za prioritu. Hovoriť o budúcnosti bez vzdelávania a formovania nie je možné. Obzvlášť pri tejto vojne, ktorá zasiala nenávisť, strach, nedôveru a traumu,” povedal jeruzalemský patriarcha, podľa ktorého škola je nevyhnutnosťou, ale samozrejme aj nemocnica, a domy pre všetky rodiny, ktoré zostali bez domovov, alebo prišli o všetko.
Jeruzalemský kardinál zdôraznil, že dôležité je obnoviť všetko, čo bolo zničené ľudsky. “Nenávisť, nedôvera a strach sú teraz bežným refrénom, ktorý neustále počúvame. Takže musíme znovu vybudovať slovami a našou prítomnosťou dôveru a presvedčenie, že je možné mať vo Svätej zemi iný model spolunažívania. Vaša podpora je dôležitá, pretože potrebujeme nielen slová, ale aj konkrétne gestá na tomto území. Vaša pomoc bude veľmi dôležitá pre našu komunitu najmä v Gaze, ale aj na západnom brehu a v Jeruzaleme a ďalších miestach, kde môžeme priniesť príspevok a objatie od cirkví z celého sveta a najmä cirkvi v Bratislave,” dodal kardinál Pierbattista Pizzaballa.
Cieľom programu, ktorý bude podporený zo zbierky, je oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi, najmä medzi tými, ktorí boli priamo a negatívne postihnutí vojnou a sú z chudobných katolíckych rodín. Cieľom je preto konkrétna finančná podpora lekárskej pomoci pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, podpora možnosti pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny a podpora možnosti vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín.
Číslo účtu: SK54 0900 0000 0051 2351 0222
Variabilný symbol: 8181
Tradičná Svätomartinská zbierka, ktorá sa koná v nedeľu 9. novembra je určená na pomoc katolíkom v Jeruzaleme a v okolí cez program „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s kardinálom Pierbattistom Pizzaballom. “Chcem vám poďakovať z Jeruzalema za prejav solidarity s jeruzalemskou cirkvou a za podporu projektov obnovy a výstavby a pomoci rodinám zasiahnutých vojnou najmä v Gaze, ale nielen tam,” povedal vo videoposolstve kardinál Pizzaballa s tým, že ako jeruzalemská cirkev sú odhodlaní zostať v Gaze a obnoviť všetko, čo bolo zničené.
Prvou prioritou je podľa neho obnoviť školy, lebo “všetky naše školy boli zničené”. Chcú začať aspoň s jednou školou, pretože už tretí rok nie je v Gaze žiadna škola. “Vzdelávanie detí považujeme za prioritu. Hovoriť o budúcnosti bez vzdelávania a formovania nie je možné. Obzvlášť pri tejto vojne, ktorá zasiala nenávisť, strach, nedôveru a traumu,” povedal jeruzalemský patriarcha, podľa ktorého škola je nevyhnutnosťou, ale samozrejme aj nemocnica, a domy pre všetky rodiny, ktoré zostali bez domovov, alebo prišli o všetko.
Jeruzalemský kardinál zdôraznil, že dôležité je obnoviť všetko, čo bolo zničené ľudsky. “Nenávisť, nedôvera a strach sú teraz bežným refrénom, ktorý neustále počúvame. Takže musíme znovu vybudovať slovami a našou prítomnosťou dôveru a presvedčenie, že je možné mať vo Svätej zemi iný model spolunažívania. Vaša podpora je dôležitá, pretože potrebujeme nielen slová, ale aj konkrétne gestá na tomto území. Vaša pomoc bude veľmi dôležitá pre našu komunitu najmä v Gaze, ale aj na západnom brehu a v Jeruzaleme a ďalších miestach, kde môžeme priniesť príspevok a objatie od cirkví z celého sveta a najmä cirkvi v Bratislave,” dodal kardinál Pierbattista Pizzaballa.
Cieľom programu, ktorý bude podporený zo zbierky, je oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi, najmä medzi tými, ktorí boli priamo a negatívne postihnutí vojnou a sú z chudobných katolíckych rodín. Cieľom je preto konkrétna finančná podpora lekárskej pomoci pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, podpora možnosti pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny a podpora možnosti vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín.
P A S T I E R S K Y L I S T bratislavského arcibiskupa metropolitu MONS. STANISLAVA ZVOLENSKÉHO K SVIATKU SV. MARTINA Z TOURS V ROKU 2025
Milí bratia a sestry,
v nasledujúcom týždni v utorok 11. novembra oslávime sviatok patróna Bratislavskej arcidiecézy svätého Martina z Tours. Je to príležitosť, aby sme sa v duchovnom spoločenstve nechali osloviť dnešným posolstvom Svätého písma a príkladom nášho svätého patróna.
V úryvku z evanjelia sme počuli slová Pána Ježiša: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19). Poslucháči neporozumeli slovám Pána Ježiša, mysleli na kamenné múry Jeruzalemského chrámu. Aj samotní učeníci pochopili až po jeho vzkriesení, že hovoril o chráme svojho tela, ktoré bolo „zborené“ utrpením a smrťou na kríži a znova „postavené“ Božou mocou vzkriesenia. Posolstvo o vzkriesení Pána Ježiša je pre nás nenahraditeľné. Dáva nám nádej, keď sa stretávame so zomieraním a smrťou našich blízkych a keď aj my sami rozmýšľame nad budúcim koncom nášho pozemského života.
Ale viera vo vzkriesenie nášho Pána má veľký význam aj v súvise s prameňom duchovnej smrti, ktorým sú ľudské previnenia. Sme súčasťou sveta, v ktorom jestvuje vina – vina človeka voči človeku a vina voči Bohu. Každé previnenie medzi ľuďmi zahŕňa svojím spôsobom narušenie pravdy a lásky, lebo sa stavia proti Bohu, ktorý je Pravda a Láska. Prekonanie viny je ústredným problémom každej ľudskej existencie. Vina volá po odplate a tak sa tvorí reťaz previnení, v ktorej zlo viny ustavične vzrastá a z reťaze previnení je stále ťažšie uniknúť. Pán Ježiš nám zanechal modlitbu, v ktorej prosíme: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12) Pán nám touto prosbou hovorí: Vinu možno premôcť len odpustením, nie odplatou. Boh je Bohom, ktorý odpúšťa, pretože miluje svoje stvorenia. Odpustenie však môže preniknúť a stať sa účinným len v tom človeku, ktorý sám odpúšťa.
Čo je to vlastne odpustenie? Čo sa pri ňom deje? Vina je skutočnosť nášho života, spôsobuje skazu, a preto je nevyhnutné, aby jestvoval spôsob, ako ju prekonať. Odpustenie musí byť preto niečím viac než nevšímaním si previnenia, niečím viac, než túžbou zabudnúť na previnenia. Vina musí byť spracovaná, musí byť vyliečená a tak prekonaná. Odpustenie dačo stojí – na prvom mieste toho, kto odpúšťa: Ten musí v sebe prekonať zlo, ktoré sa mu stalo, musí ho vo svojom vnútri akoby spáliť a pritom sa obnoviť, aby do tohto procesu premeny a vnútorného očisťovania prijal aj druhého, vinníka, a aby sa tak obaja prostredníctvom pretrpenia a prekonania zla obnovili. Na tomto mieste narážame na tajomstvo Kristovho kríža. No predovšetkým tu narážame na hranice našej sily uzdraviť sa, na hranice našej sily premôcť zlo. Narážame na prevahu zla, ktoré čisto vlastnými silami nedokážeme premôcť. Odpustenie, uzdravenie viny, sila premôcť zlo je Božia sila, prítomná vo vzkriesení Pána.
Svätý kardinál John Henry Newman, ktorý bol 1. novembra 2025 pápežom Levom XIV. prehlásený za Učiteľa Cirkvi, raz povedal, že Boh síce mohol jedným slovom z ničoho stvoriť svet, ale vinu a utrpenie ľudí mohol premôcť iba tak, že sám vstúpil do hry, že sa vo svojom Synovi sám stal trpiacim, ktorý znášal toto bremeno a prekonal ho obetovaním vlastného života. Prekonanie viny si vyžaduje nasadenie srdca - ba viac: nasadenie celého nášho jestvovania. A ani toto nasadenie nestačí. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s tým, ktorý niesol bremeno nás všetkých. Môže byť účinné iba prostredníctvom spoločenstva s naším Pánom, ktorý dovolil, aby chrám jeho pozemského života bol „zborený“ a Božou mocou bol znova postavený. (porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, str. 175–176).
Každý deň vo svojom živote spoznávame znova a znova, ako málo na odpustenie stačia naše sily, ako často sa aj my sami znovu a znovu previňujeme, ale je pre nás útechou to, že naša prosba, aby sme mali silu odpúšťať, nachádza porozumenie v Božej láske a s ňou, skrze ňu a v nej sa môže stať silou uzdravenia nás samých, nášho vzťahu s Pánom, uzdravenia našich vzájomných vzťahov.
V živote svätého Martina nachádzame príklad, ako v Božom mene pokladal za nevyhnutné pomáhať v odpúšťaní a zmierení. Životopisec Sulpicius Severus opísal v liste svojmu priateľovi Gallusovi posledné dni života nášho patróna takto: „Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Medzitým sa ukázala potreba navštíviť farnosť v Candes. Klerici tejto cirkvi sa preli a on túžil obnoviť tam pokoj. Hoci vedel, že sa jeho dni chýlia ku koncu, neodmietol vydať sa v takej veci na cestu, lebo bol presvedčený, že dobre zavŕši svoje čnosti, keď po sebe zanechá obnovený pokoj v Cirkvi. Šiel tam teda a po obnovení pokoja medzi klerikmi sa nejaký čas zdržal v tej cirkevnej obci. Keď už pomýšľal vrátiť sa do kláštora, začali ho zrazu opúšťať telesné sily. I zvolal bratov a oznámil im, že zomiera.“ (Sulpicius Severus, Epist. 3, 6. 9-10. 11) Rozpory klerikov vo farnosti v Candes bolo potrebné prekonať vzájomným odpustením a zmierením. Svätý Martin aj v posledných dňoch svojho života napomáhal odpustenie a zmierenie, aby mohol byť obnovený pokoj vo vzťahu k Bohu a vo vzájomných vzťahoch.
Kiež by sme mohli prežívať pokoj vo vzťahu k Bohu a vo vzájomných vzťahoch. Naša túžba a naša prosba o pokoj vo svete je spojená so spomienkou na mimoriadne ťažkú situáciu našich kresťanských bratov a sestier vo Svätej zemi. Aj oni sú obeťou pretrvávajúcich konfliktov. Hrozíme sa nad množstvom previnení a nevinných obetí, ale zároveň vieme, že jediným riešením aj pre Svätú zem je, ako nás učí náš Pán, že reťaz zla sa dá prekonať iba odpustením. Aj kvôli svedectvu o zmysle a možnosti odpustenia je mimoriadne dôležité, aby úprimní kresťania, svedkovia odpustenia v Božej sile boli prítomní vo Svätej zemi a mohli tam aj naďalej zotrvať.
Preto chceme podporiť našou tradičnou Svätomartinskou zbierkou prítomnosť a zotrvanie kresťanov vo Svätej zemi. Prostredníctvom programu „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s pánom kardinálom Pierbattistom Pizzaballom, chcú oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi, najmä medzi tými, ktorí boli priamo a negatívne postihnutí vojnou a sú z chudobných katolíckych rodín, aby sa konkrétne finančne podporila lekárska pomoc pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, aby sa podporila možnosť pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny, aby sa podporila možnosť vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín. Podporme podľa našich možností svedkov posolstva Pána Ježiša o odpustení a zmierení.
My vyznávame, že veríme, že náš Pán Ježiš vstal z mŕtvych, veríme vo vzkriesenie tela, veríme v odpustenie hriechov. Veríme, že odpustenie a zmierenie vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k našim ľudským bratom a sestrám je s Božou pomocou možné. To je naše životné poslanie, aby sme boli svedkami odpustenia. Prítomnosť každého úprimného veriaceho kresťana, ktorý svedčí svojím životom, že v Božej sile vzkriesenia je odpustenie a zmierenie možné, prítomnosť každého takéhoto svedka je veľkým požehnaním. Potrebujeme to Je to nevyhnutné všade.
Buďme aj my úprimnými a vierohodnými svedkami Pánovho posolstva, otvorme sa, aby Pánovmu posolstvu, aby sme sa úprimne mohli modliť: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom, nech Pán na príhovor svätého Martina vzkriesi pokoj v našich srdciach, pokoj v našich rodinách, v našich spoločenstvách, pokoj v celej našej spoločnosti, pravý pokoj vo Svätej zemi a na celom svete.
Nech vás a vašich blízkych žehná a posilňuje všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch Svätý.
+ Mons. Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup metropolita
Lectio divina biblického úryvku pod názvom Sefora a Fua, odvážne za život (Ex 1,15–21) z cyklu Ženy vo Svätom písme.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. novembra 2025.
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutiaPripomeňme si najprv niekoľko základných skutočností starozákonných dejín vyvoleného národa Izraela. Posolstvo Svätého písma vychádza zo skutočnosti osobitného povolania Abraháma, ktorého Pán Boh pozval, aby opustil svoju vlasť a prisľúbil mu, že z neho urobí veľký národ a dá jeho potomstvu krajinu Kanaán. Abrahám spolu so svojou manželkou Sárou uverili a boli obdarení synom Izákom, hoci to bolo v ich starobe, aby sa ukázalo, že naplnenie prísľubu pramení nie z ľudskej sily ale z Božej moci.
Následne Sväté písmo vydáva svedectvo, že Izák mal dvoch synov, Ezaua a Jakuba a že Boží plán pokračoval cez Jakuba, ktorému Boh dal nové meno Izrael. Jakub, Izrael, mal dvanásť synov, z ktorých má pôvod dvanásť izraelských rodinných kmeňov. Jeden z dvanástich synov, Jozef, bol zo žiarlivosti predaný bratmi do otroctva a ocitol sa v Egypte. Tam sa však vďaka Božiemu riadeniu stal významným správcom krajiny. Keď v Kanaáne nastal hlad, Jozef priviedol svojho otca a bratov do Egypta, kde sa spolu so svojimi rodinami usadili a postupne vzrastali počtom.
Sväté písmo hovorí o tom, že Izraeliti bývali v Egypte 430 rokov (porov. Ex 12,40-41), „keď potom v Egypte nastúpil nový kráľ, ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1,8). Táto poznámka vovádza čitateľa do situácie, že Egypt sa pre synov Izraela z veľkorysého prostredia prijatia mení na kraj otroctva a útlaku. Vyvolený národ bude nakoniec zachránený z otroctva v Egypte a v Božom pláne záchrany posvätné texty spomínajú aj významnú úlohu viacerých žien.
A tu sa dostávame k nášmu dnešnému úryvku, ktorý hovorí o dvoch ženách, ktoré svojimi postojmi spolupracovali na Božom pláne záchrany. Započúvajme sa do posvätného textu, tak ako nám ho podáva kniha Exodus v 1. kapitole vo veršoch 15-22:
LectioNáš dnešný úryvok predstavuje dve ženy, ktoré vstupujú do diania prekvapujúco. Sú spomínané iba v tomto úryvku. Posvätný autor však prostredníctvom konania dvoch pôrodných asistentiek predstavuje dve Božie charakteristiky. Prvá je Božia blízskosť, ktorá je dosvedčovaná dôverou pôrodných asistentiek v Boha. Druhou Božou charakteristikou je, že stojí vždy na strane života a to sprítomňuje postoj oboch žien.
15 A egyptský kráľ rozkázal hebrejským babiciam, z ktorých jedna sa volala Sefora a druhá Fua: 16 „Keď pomáhate Hebrejke pri pôrode, dávajte pozor na pohlavie! Ak je to chlapec, zabite ho, ak dievča, nech ostane nažive!“ 17 Ale babice sa báli Boha a nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive.
Sú spomenuté hebrejské babice, pôrodné asistentky. Posvätný text ponecháva otvorenú možnosť diskutovať o národnej príslušnosti hlavných postáv: ide o „židovské“ alebo „egyptské“ pôrodné asistentky, ktoré pomáhajú rodiacim židovským ženám?
Prvá možnosť sa zdá byť presvedčivejšia. Ťažko si predstaviť, že by židovská žena v takom citlivom momente, akým je pôrod, prijala pomoc od Egypťanky. Mená oboch pôrodných asistentiek sú hebrejské a majú symbolický vznešený význam: Sefora znamená „krása“ a Fua „nádhera“1.
Na druhej strane, tí, ktorí sa prikláňajú k egyptskej národnosti oboch pôrodných asistentiek, správne poukazujú na to, že faraón nemohol očakávať, že jeho rozkaz bude dodržaný, ak by pôrodné asistentky boli židovského pôvodu2. V štruktúre posvätného príbehu je teda priestor pre tajomnú nejednoznačnosť.
V každom prípade, bez ohľadu na národnú a náboženskú príslušnosť, tieto ženy dostávajú rozkaz, ktorý je v rozpore so samotným zmyslom ich povolania. Čo totiž znamená byť „pôrodnou asistentkou“, ak nie pomáhať tehotnej žene priviesť na svet dieťa, ktoré nosí v lone? Pomoc pri pôrode nie je len otázkou odbornej znalosti. V hre je niečo hlbšie, určitá spolupatričnosť so životom matky a dieťaťa a spolupatričnosť s darom života ako takým. A práve túto spolupatričnosť chce tyranský panovník využiť na dosiahnutie svojich zlovestných cieľov: zničiť všetkých židovských chlapcov, ktorí predstavujú potenciálnu hrozbu pre krajinu. Dievčatá, ktoré možno využiť inými spôsobmi, nech žijú. Faraón zrejme ani netušil, že práve ženy mu budú odporovať a destabilizovať jeho moc: nie slovami, ale činmi.
Autor posvätného textu výslovne hovorí, že pôrodné asistentky „sa báli Boha” (v. 17). Tu nám text odhaľuje tajomstvo, ktoré motivuje život týchto dvoch žien, odhaľuje poklad, ktorý majú v sebe a vďaka ktorému ich Boh uprednostňuje: nie pre ich bohatstvo, slávu alebo inteligenciu, nie pre moc alebo nadvládu, ale jedine preto, že sa naučili nosiť si v srdci bázeň pred Pánom. To znamená, že sa naučili milovať ho, dôverovať jeho láske, jeho prítomnosti; nemajú strach, ale cítia sa v bezpečí v jeho náručí, pod jeho pohľadom. Porušovali faraónov príkaz a uprednostnili poslušnosť Božiemu zákonu zapísanému v srdci. Uznávajú princíp, ktorý je nadradený faraónovej autorite.
Pokračovanie príbehu ukazuje panovníka, ktorý posvätný autor s určitou iróniou predstavuje ako naivného. Zdá sa, že si uvedomuje podvod a žiada vysvetlenie: „Čo to robíte, že nechávate chlapcov nažive?!“ (Ex 1,18). Ale príliš ľahko uveril zdôvodneniam, ktoré mu podali: „Hebrejky nie sú ako egyptské ženy, to sú zvieratá! Kým k nim dôjde babica, ony porodia.“ (Ex 1,19).
V matkách Izraela, v živote, ktorý vychádza z ich plodného a pretekajúceho lona, je skrytá sláva Boha, sila jeho vernej lásky k ľudu, lásky, ktorá nezabúda, neopúšťa, nezanecháva, ale premáha každé násilie a ničí každý pokus o smrť.
V posvätnom texte nášho úryvku v závere egyptský kráľ tajomne zmĺkol, zatiaľ čo zvíťazila svojská ženská obratnosť. Tak môžu dve pôrodné asistentky pokračovať vo svojej službe a prispievať k rastu národa v súlade s vôľou Stvoriteľa (Gn 1,28).
Sefora a Fua, sú dve krásne osoby, ktoré majú oči kontemplatívnych žien a srdce prorokýň: nemajú strach, ale vedia oznámiť to, čo vidia, vedia hlásať svojím vlastným životom pravdu a slávu Boha života a lásky.3
MeditatioNáš dnešný úryvok nám na jednej strane naznačil situáciu veľkej bolesti, útlaku a otroctva, vykorisťovania a nenávisti, sĺz a smrti; dal nám pocítiť celú ťarchu exilu, vzdialenosti od zasľúbenej zeme, zároveň nás však už pozval do obdivuhodného príbehu života a oslobodenia.
Sefora a Fua sa stávajú symbolom Božej sily, svetla viery, ktoré je schopné prekonať všetky temnoty tohto sveta. Oni, slabé, bez zbraní, bez vozov a jazdcov, porážajú veľkého tyrana, kráľa Egypta. Vedené Božím Duchom vo svojom svedomí porušujú faraónove rozkazy, akoby boli nesené na krídlach istoty, že Boh je blízko, že prebýva uprostred Božieho ľudu, aj keď tento ľud je teraz ďaleko od domova v nepriateľskej krajine exilu.
Či v Egypte, alebo na inom mieste sveta, v minulosti a rovnako aj dnes, Božia láska je tu, nevzďaľuje sa. A v našom úryvku sa prejavuje aj prostredníctvom dvoch žien, krehkých a zároveň mimoriadne silných.
Poznáme ich mená, ale predovšetkým vieme, že boli prvými, ktoré si uplatnili výhradu vo svedomí: „báli sa Boha a nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive.“ (1,17).
Základným postojom v živote na zemi je postoj pôrodných asistentiek: „nechať deti žiť“, nechať žiť naše deti a deti iných, deti všetkých. Keď tento prvý postoj zanikne, život stráca prvé miesto a civilizácie ochorejú a upadajú.
V tomto „nie“ faraónovi a „áno“ životu sa skrýva aj veľké posolstvo pre každú prácu: najhlbší a najpravdivejší zákon našich povolaní a našich činností nie je ten, ktorý vydali rozliční panovníci, ovládaní starými i novými túžbami po moci a všemocnosti. Ich zákony treba rešpektovať len vtedy, ak slúžia zákonu života. Keď zabúdame, že „zákon faraónov“ je vždy druhý, nikdy prvý, vtedy sa všetci meníme na poddaných impérií a nie sme schopní žiť pravú slobodu a ani iným pomôcť, aby boli slobodní.
Sefora a Fua nám hovoria, že „deti sa nezabíjajú“, nezabíjajú sa deti Egypťanov ani Židov. Deti sa nezabíjajú ani v Egypte, ani nikde inde. Včera, dnes, vždy. Ak chceme zostať ľuďmi, ak nechceme rozbiť v nás Boží obraz, na ktorý sme stvorení, obraz Pána, ktorý miluje život.
Opýtajme sa teraz: S kým by som sa stotožnil v tomto príbehu?
So Seforou a Fuou, s pôrodnými asistentkami, ktoré sa postavili proti zlu a za život, postavili proti žiadosti panovníka, ktorý žiada potraty, zabíjanie nenarodených?
Alebo je mi bližšie, aby som sa stotožnil s tými matkami, ktorým Sefora a Fua pomáhali, s matkami ktoré sú odolné a vytrvalé, obetavé a pokojné, ktoré aj v takomto svete naďalej dávajú život synom a dcéram?
Alebo snáď sa ľahšie vžijem do tých novonarodených, ktorých Pán sám očakáva a hľadí na nich a kontempluje s nekonečnou nežnosťou, ešte skôr než uzrú svetlo sveta? Tých, ktorých poznal od počiatku, ktorých formoval a utkal s láskou v skrytosti, v lone života?
Stíšili sme sa navonok a aj vo vnútri.
Znova nám vo vnútri zaznieva pyšná a hrozná požiadavka egyptského kráľa a vnímame obratné odmietnutie zo strany pôrodných asistentiek. Otvárame srdce spevu života, nechávame sa niesť v náručí Otca, ktorý chce zachrániť všetkých svojich synov a dcéry. Opierame sa Pána v dôvernej odovzdanosti jeho tak veľkej, tak neporaziteľnej Láske. A uvedomujeme si, že sa znova duchovne rodíme prostredníctvom tohto Slova, že istota jeho Lásky nám dáva svetlo. Som vlastne duchovne znovu narodený v duchu a pravde.
Pýtajme sa ešte seba samých:
Keď faraón dnešného sveta, súčasné vplyvné osoby alebo skupiny, vznášajú svoje požiadavky, alebo predstavujú svoje ľstivé rady, ako reagujeme? Vieme skutočne otvoriť svoje srdce hlbokému, pozornému počúvaniu Božieho hlasu vo svedomí? Sme schopní rozlišovať, oddeľovať dobro od zla, porovnávať podnety sveta s tým, čo nám hovorí Pán?
Videli sme, že dve židovské pôrodné asistentky sa neboja neposlúchnuť zlo, postaviť sa proti faraónovmu plánu smrti; jasne a rozhodne podľa svedomia uplatňujú svoje výhrady. Sme aj my takí odhodlaní, alebo skôr máme sklon podľahnúť hrozbám a nebezpečenstvám, že by sme sa radšej dohodli so smrťou, ako bojovali za život?
Prežívame v srdci bázeň, to znamená úprimnú, pravú, hlbokú a živú lásku k Pánovi? Je v nás tá zásadná voľba pre Pána, ktorú sme spoznali ako správnu? Ovplyvňuje táto voľba naše rozhodnutia a postoje aj dnes? Alebo sme rozkolísaní a prikláňame raz k jednému prúdu a potom zas k inému? Je v nás múdrosť evanjelia, ktorú priniesol Ježiš, ktorá nás vedie k tomu, aby sme uprednostňovali duchovné pred materiálnym, službu pred egoizmom?
Bojíme sa, že nás ostatní nepochopia a preto sa od nás odvrátia? Bojíme sa posmechu, irónie priateľov, možno aj niekoho z našich rodinných príbuzných? Alebo sme rozhodnutí zaujať pred všetkými postoj vernosti, s našimi voľbami, ktoré sú proti prúdu, ale sú to voľby Božej lásky a života?
OratioPane, chcel, chcela by som byť ako Sefora v mojom prostredí, v mojom každodennom živote, doma, s mojimi blízkymi, s priateľmi, na cestách, po ktorých kráčam, v prostredí života, práce, kdekoľvek sa nachádzam.
Urob ma, môj Otče, tvojím jasným svetlom v tme duchovných búrok a mrakov. Otvor mi srdce, môj Život, aby som mohla, mohol, byť nádejou pre tvojich synov a dcéry, ktorí sú zrodení z tvojej lásky.
Urob zo mňa svoj úsvit, tvoje nové ráno po nociach skúšok, choroby, osamelosti. Chcela, chcel, by som byť taký po boku svojich bratov a sestier: pomáhať im znova sa duchovne narodiť, vrátiť sa k plnohodnotnému životu, aj v Egypte, čiže v tých ťažkých podmienkach súčasného sveta. Chcel, chcela, by som im oznámiť, že tvoja láska je silnejšia ako smrť, že si živý, aj dnes, aby si bol naším Otcom.
Pane, chcel, chcela by som byť v tomto sveta ako Fua, aby som mohol, mohla mať silu prijať aj skúsenosť bolesti a plaču v mojom živote a aj v živote mojich blízkych. Chcel, chcela, by som prekonať strach z utrpenia, strach z toho, že sa môžem ocitnúť v situácii životnej skúšky. A chcel, chcela, by som začať hovoriť jazykom viery, nádeje a lásky, aj v tomto našom svete, v takom, aký je. Chcel, chcela by som aspoň začať hláskovať prvé slová viery, nádeje a lásky, tak nežne ako to robí dieťa pri svojej matke, aby všetkým svojou prítomnosťou povedalo, že áno, stále stojí za to žiť a usilovať sa o lásku k Životu, ktorým si Ty uprostred nás.4
ContemplatioPane, „u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo“.
(Ž 36,10)
__________
1 porov. M. Noth, Esodo, Brescia 1977, str. 28-30.
2 porov. B. S. Schild, Il libro dell'Esodo, Commento critico-teologica, Casale Monferrato 1995, str. 34.
3 porov. E. Bosetti, Donne della Bibbia, Assisi 2018, 25-29.
4 porov. M. Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 63-70.
“Nech Pán oslávi svojho verného služobníka kardinála Dominika! S veľkou vďačnosťou za jeho krásny príklad života rehoľníka, kňaza, biskupa, kardinála a za jeho povzbudzujúci vzťah ku všetkým nám na Slovensku.”
Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita
Tohtoročná téma Svätomartinského trídua v Katedrále svätého Martina v Bratislave je “Odpustenie a zmierenie na príhovor svätého Martina”. Slávnostné sväté omše budú v nedeľu 9. novembra o 10:30, v pondelok 10. novembra o 18:00 a v utorok 11. novembra o 18:00. V nedeľu bude celebrovať svätú omšu bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý sa v homílii zameria na tému “Milosrdenstvo silnejšie než hriech: prijať dar odpustenia”. V pondelok bude hlavným kazateľom Mons. Jozef Jančovič, ktorý upriami pozornosť na tému “Od nepriateľstva k spoločnému stolu”. V utorok bude slávnostným kazateľom Blažej Štrba, ktorý poukáže ako “Prerušiť reťaz odplaty: od „oko za oko“ k láske k nepriateľom”.
Tradičná Svätomartinská zbierka, ktorá sa koná v nedeľu 9. novembra je určená na pomoc katolíkom v Jeruzaleme a v okolí cez program „Horizonty nádeje“, ktorý pripravil Latinský jeruzalemský patriarchát na čele s kardinálom Pierbattistom Pizzaballom. Cieľom programu je oživiť nádej medzi kresťanmi vo Svätej zemi, najmä medzi tými, ktorí boli priamo a negatívne postihnutí vojnou a sú z chudobných katolíckych rodín. Cieľom je preto konkrétna finančná podpora lekárskej pomoci pre chronicky chorých a pre tých, ktorí potrebujú operáciu, podpora možnosti pomoci prostredníctvom potravinových kupónov pre chudobné rodiny a podpora možnosti vzdelania pre deti a mládež z chudobných rodín.
Bratislavská arcidiecéza v spolupráci s eRkom zároveň pozýva rodiny na Svätomartinský sprievod, ktorý bude 8. novembra. Začne slávnostnou sv. omšou o 16:00 v Katedrále svätého Martina a po nej o 17:00 bude nasledovať krátke predstavenie so svätým Martinom na koni. Pokračovať budeme sprievodom ulicami Starého Mesta spolu so svätým Martinom. Lampióny bude možné zakúpiť v Martineu pred začiatkom svätej omše. Ako prejav veľkodušnosti môžete ako obetný dar priniesť čistiace prostriedky do kúpeľne, kuchyne či na podlahy pre komunitu Cenacolo.
Prvá Svätomartinská zbierka sa konala v roku 2009. Jej výťažok bol určený na pomoc spoločenstvu Cenacolo v Kráľovej pri Senci, čiže pre pomoc ľuďom na ceste oslobodenia sa z rôznych škodlivých závislostí. Vyzbieralo sa celkom 73 889,39 eur, ktoré boli použité na prestavbu a prístavbu domu pre Cenacolo v Kráľovej pri Senci.
V roku 2010 bola Svätomartinská zbierka milodarov určená na povodňami zničený most v obci Bukovce na východe Slovenska. Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský odovzdal vtedajšiemu starostovi obce Bukovce Jaroslavovi Paličkovi výťažok zbierky vo výške 84 228 eur.
Zbierka z roku 2011 – vo výške 89 400 eur – putovala do Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. Peniaze nemocnica investovala do rekonštrukcie a rozšírenia Jednotky intenzívnej starostlivosti (JIS) Oddelenia patologických novorodencov.
Prístrojové vybavenie škôl pre slabozrakých a nevidomých v Bratislave a v Levoči zakúpili ich zástupcovia z výnosu Svätomartinskej zbierky v roku 2012. Veriaci Bratislavskej arcidiecézy vyzbierali 84 000 eur. Symbolické šeky na zakúpenie prístrojov prevzali riaditelia škôl od bratislavského pomocného biskupa Mons. Jozefa Haľka. Obe inštitúcie dostali polovicu zo zbierky.
Výťažok z roku 2013 poputoval na kotolňu a vykurovacie zariadenie v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Symbolický šek so sumou 84 460 eur od arcibiskupa Zvolenského prevzal v Bratislave Juraj Barát, riaditeľ neziskovej organizácie Depaul Slovensko, ktorá nocľaháreň prevádzkuje.
Zbierku v roku 2014 si prevzali zástupcovia ôsmych základných a materských škôl pre žiakov so sluchovým postihnutím z Bratislavy, Lučenca, Kremnice, Levoče, Prešova a Červenice. Veriaci vyzbierali 76-tisíc eur. Symbolický šek vo výške 9 500 eur si od arcibiskupa Zvolenského prevzali zástupcovia základných a materských škôl. Použili ho na zabezpečenie pomôcok pre nepočujúce deti na školách.
O rok neskôr veriaci arcidiecézy podporili projekty na pomoc utečencom. Svätomartinská dobročinná zbierka vyniesla rekordnú čiastku – 121 400 eur. Výťažok putoval na zabezpečenie fungovania zdravotníckej kliniky blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej neďaleko irackého Erbilu a na vzdelávací program pre deti utečencov v Jordánsku a Libanone.
Podpora z roku 2016 bola určená na zabezpečenie podpory „domovom na pol ceste“, ktoré slúžia mladým ľuďom vychádzajúcim z detských domovov a centrám pre obnovu rodín, ktoré sa dostali do krízy. Arcibiskup Zvolenský odovzdal Jozefovi Mikloškovi, predsedovi Spoločnosti priateľov detí z detských domovov „Úsmev ako dar“, výťažok vo výške 94 000 eur.
V roku 2018 bola zbierka určená na výstavbu Pastoračného centra bl. Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Košický arcibiskup metropolita Bernard Bober prebral z rúk arcibiskupa Zvolenského výnos 104 tisíc eur. Boli určené na výstavbu pastoračnej miestnosti v Centre bl. Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, ktoré je zamerané na preventívnu, formačnú a uzdravujúcu službu pre mladých ľudí.
V roku 2019 zbierka podporila štúdium a pobyt v seminári pre bohoslovcov diecézy Gikongoro v Rwande a štúdium a pobyt v seminári pre bohoslovcov arcidiecézy Erbil v Iraku. Vyzbieralo sa 104 689 eur. Zbierka v roku 2021, ktorá vyniesla 138 900 eur, podporila výstavbu zariadenia pre seniorov v obci Hrušky, ktorí si po tornáde na Morave sami nedokázali obnoviť svoje zničené domy.
Výnos zbierky z roku 2021 vo výške 138 900 eur bol určený na výstavbu zariadenia pre seniorov v obci Hrušky, ktorí si po tornáde na Morave sami nedokázali obnoviť svoje zničené domy a sú odkázaní na pomoc iných. Symbolický šek s touto sumou odovzdal arcibiskup Zvolenský do rúk brnianskeho biskupa Mons. Vojtěcha Cikrleho.
Zbierka, ktorá sa konala v roku 2022, vyniesla čiastku – 162 652 eur. Polovica putovala na nákup polohovacích postelí pre chorých v Nemocnici milosrdných bratov v Bratislave, druhá na nákup mamografického prístroja, aby mohli pomáhať v skorom odhalení onkologických ochorení v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave.
V roku 2023 vyniesla zbierka rekordných 185 518 eur. Z tejto sumy sa arcidiecéza rozhodla podporiť tých, ktorých postihlo zemetrasenie na východnom Slovensku. Určená bola predovšetkým na opravu kostolov v obciach Jankovce, Nižná Sitnica, Korunková, Sopkovce a Pakostov. Pomoc Mons. Stanislav Zvolenský odovzdal košickému arcibiskupovi metropolitovi Mons. Bernadrovi Boberovi a prešovskému arcibiskupovi metropolitovi Jonášovi Maximovi. Obom odovzdal symbolicky sumu v rovnakej výške 92 759 eur.
V roku 2024 veriaci v zbierke vyzbierali 171 700 eur. Určené boli na pomoc pre desiatku rodín z Ostravsko-opavskej diecézy, ktorým povodne zničili obydlia a tiež na obnovu potrebnej infraštruktúry.
Spoločenstvo tých, ktorí sú v nebi je nespočetné a podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského sme tam očakávaní všetci. Ako povedal v bratislavskej katedrále na slávnosť Všetkých svätých v homílii, niekedy rozmýšľame, či ideme v živote po správnej ceste. “Tí, ktorí už sú v Božom domove nám hovoria: len pokračujte, ste na správnej ceste, aj keď môžete v určitých chvíľach pochybovať. Tí, ktorí už sú v Božom príbytku, pozerajú na nás a prajú nám, aby sme každý deň pridali kúsok na ceste nasmerovania sa do večného šťastia,” povedal otec arcibiskup.
Náš život pripodobnil bratislavský arcibiskup metropolita k seriálom. “Seriál začneme pozerať a tešíme sa na ďalšiu časť, alebo keď sa nám nepáči, nepozeráme ho. Môj život je aký seriál? Pozerá ho niekto rád s láskou a teší sa na ďalšiu časť? Boh, náš láskavý Otec, pozerá na každý deň nášho života ako na časť seriálu, ktorý by mal vyvrcholiť stretnutím v Dome nebeského Otca,” zdôraznil.
Niekto by podľa neho mohol povedať, že jeho život nie je pekný seriál. “Ale verte, my môžeme byť sklamaní, Boh sa však na nás pozerá s veľkou láskou. Náš život je pre Boha krásny seriál. Boh si želá, aby sme sa vzchopili, lebo Boh nás prijal za svojich synov a dcéry,” povedal s tým, že máme poslanie. Boli sme posvätený krstom. Posväcujeme sa inými sviatosťami a mnohými inými spôsobmi. “Svätosť je v našom živote prítomná. Ak by sa svätosť v našom živote nejakým spôsobom zašpinila, je naše veľké šťastie, že sa môžeme očisťovať,” povedal.
Na záver otec arcibiskup pripomenul: “Svätí nám dnes hovoria: Poď. Si na správnej ceste. Pokračuj na tejto ceste. Ži svätosť, aby si ju očistený Baránkovou krvou mohol žiť v Božom domove.”
Vedomie, že sa za biskupov a kňazov niekto modlí, je podľa bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského veľkým darom. “Ďakujeme Pánovi za všetkých, ktorí sa za nás modlia. Je to posilnenie pre našu službu,” povedal otec arcibiskup v sobotu v homílii v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, kde bola tohtoročná Púť za kňazov. Takáto modlitba môže byť podľa neho aj povzbudením pre nové možné duchovné povolania.
Na púti veriaci odprosovali Boha za previnenia spôsobené kňazmi a biskupmi, ale aj za previnenia proti biskupom a kňazom. “Ducha kajúcnosti v sebe nosíme, lebo sme podnecovaní posolstvom Svätého Písma a poučovaní tichým a tajomným poučovaním Božieho Ducha Svätého v našom svedomí, v našom srdci, keď spoznávame, že je to správne,” povedal Mons. Zvolenský s tým, že snaha človeka o slobodu, ktorá znamená nezávislosť na komkoľvek, na človeku, na Bohu, na koniec vedie k otroctvu. “Naša kajúcnosť musí mať veľa rozmerov, ale ďakujem Pánovi za vnuknutie a uskutočnenie myšlienky, že je to kajúcnosť, pri ktorej bratia a sestry prosia za previnenia proti biskupom a kňazom a biskupi a kňazi musia znovu a znovu prosiť o odpustenie za previnenia voči bratom a sestrám. Toto je duch kajúcnosti, ktorý patrí k Jubilejnému roku,” zdôraznil otec arcibiskup.
V prosbe o odpustenie za previnenia voči kňazom je podľa neho prítomná nádherná láska, ktorá rozlišuje človeka a posvätnosť jeho poslania. “Láska, ktorá rozlišuje kňaza ako človeka a ako posvätného služobníka. Kňaz je hriešny, ale služba ktorú koná, je Božia a tá je vždy svätá. Toto rozlíšenie nemusí byť vždy ľahké a zreteľné,” upozornil bratislavský arcibiskup metropolita.
Na záver príhovoru dodal: “Ďakujem Pánovi, že môžem aj cez vaše svedectvo vnímať ducha kajúcnosti pravdivého, správneho a aj optimistického, lebo v kajúcnosti je aj optimizmus milosrdného Otca. Prosím vás pokračujte v modlitbách. Nech kňazi sú podporovaní vašou úctou a láskou, ktorú prejavujete v modlitbe”.
Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský na púti v mene biskupov, kňazov a diakonov odprosoval za ľudské zlyhania pri vykonávaní kňazského poslania, ktoré považujú za vzácny a nezaslúžený dar.
Organizátori púte pozvali do baziliky zástupcov siedmich skupín spoločností, ktoré symbolizujúcelú spoločnosť. Medzi nimi boli novinár, herec, politik, športovec paralympionik, deti, seniori a rodičia kňaza misionára. Štefan Chrappa odprosoval v mene novinárov za skreslené či nepravdivé informácie o Cirkvi a jej služobníkoch. Herec Ján Gallovič prosil za odpustenie za iróniu, posmech či zosmiešňovanie duchovného poslania kňazov v umeleckej sfére. Poslanec NR SR Richard Vašečka vystúpil za politikov a odprosoval za neúctu či spochybňovanie služby kňazov. Paralympijský víťaz Ján Riapoš prosil za hriechy v športovej oblasti, ktoré zraňovali kňazov. Deti Tadeáš, Esterka a Nelka sa modlili za nevďačnosť, lenivosť a klamstvá voči kňazom, seniori v zastúpení Márie Malinovej odprosovali za posudzovanie, ľahostajnosť a nevšímavosť voči ich službe. Manželia Jančekovci, rodičia kňaza misionára, odprosovali za rodičov kňazov, za nedostatočnú podporu a duchovnú lenivosť.
Cirkevnej spojenej škole sv. Martina v Hviezdoslavove pribudol nový Pavilón B s telocvičňou. V nedeľu ho slávnostne požehnal a otvoril bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, ktorý celebroval slávnostnú ďakovnú svätú omšu. V novootvorenom pavilóne je šesť kmeňových učební, jedna odborná učebňa, odborné kabinety a zázemie školy pre približne 175 žiakov. V súčasnosti školu navštevuje 308 žiakov prvých šiestich ročníkov. V každom ročníku sú po dve triedy. Škola je dimenzovaná pre približne 500 žiakov. Tento počet má dosiahnuť do troch rokov. Cirkevnú základnú umeleckú školu Sv. Martina v Hviezdoslavove navštevuje 230 žiakov. Škola je otvorená primárne pre všetkých žiakov obce ale aj okolia bez ohľadu na vierovyznanie.
Nový pavilón sa podarilo postaviť vďaka podpore z Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky vo výške 1 557 710 eur bez DPH. Telocvičňa bola dobudovaná pomocou príspevku z Fondu na podporu športu 617 506 eur, čo je 70% celkových nákladov. Tie boli 882 151 eur, k čomu treba ešte prirátať aj daň z pridanej hodnoty. Nová telocvičňa teda stála 1 058 582 eur. Chýbajúce peniaze vo výške 441 076 eur zaplatila Bratislavská arcidiecéza, ktorá sama financovala výstavbu prvého pavilónu pred piatimi rokmi vo výške približne 1,8 milióna eur. Bratislavská arcidiecéza okrem toho teraz vybudovala z vlastných zdrojov aj päť štartovacích bytov pre učiteľov v rámci podpory ich pracovného zaradenia.
Zriaďovateľom Cirkevnej spojenej školy sv. Martina vo Hviezdoslavove je Bratislavská arcidiecéza. Škola začala napĺňať svoju výchovno-vzdelávaciu činnosť 1. septembra 2021. Okrem toho vznikla aj Cirkevná základná umelecká škola sv. Martina. K 1.januáru 2022 zanikli obe školy ako samostatné subjekty a vznikla Cirkevná spojená škola sv. Martina s dvomi organizačnými zložkami – základnou školou a základnou umeleckou školou.
Lectio divina biblického úryvku pod názvom Sára, radostný úsmev v starobe (Gn 18,1–2.9–15) z cyklu Ženy vo Svätom písme.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 8. októbra 2025.
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutiaV tomto ročníku Lectio divina sa obraciame pozornosť na významné ženy vo Svätom písme.
Pri predošlom stretnutí sme uvažovali a modlili sa nad textom o prvej žene Eve. Dobrý Boh s láskou stvoril ženu, aby človek mohol žiť v spoločenstve ako Adam a Eva. To je posvätné posolstvo o začiatku jestvovania ľudí na zemi.
V určitom historickom období bol z Božej vôle položený základ vyvoleného národa, z ktorého potom vzišiel Spasiteľ sveta Ježiš Kristus. Pri počiatku vyvoleného národa je manželský pár Abrahám a Sára. O Abrahámovi sa zo Svätého písma dozvedáme, že uveril a na Boží podnet opustil svoju rodnú krajinu a vydal sa spolu so svojou manželkou Sárou a so sprievodom na cestu do neznámej krajiny, o ktorej vedel, že mu ju Boh chce dať ako nový životný priestor.
Počas Abrahámovho putovania Sväté písmo opisuje komunikáciu Abraháma s Božími podnetmi a opakovane sa objavuje prísľub, že Abrahám a Sára budú základom vyvoleného národa. Zároveň sa dozvedáme o Sáre, že bola síce krásna a rozumná žena, ale so svojím manželom Abrahámom sa im nepodarilo splodiť potomka.
Zo sklamania na touto skutočnosťou Sára dokonca ponúkla svoju služobníčku, aby jej manžel splodil dieťa s ňou a potom podľa vtedajších kultúrnych zvyklostí, Abrahám a Sára to dieťa prijali za svoje. Napriek tomu však z Božej strany bol Abrahámovi opakovaný prísľub, že bude mať syna so svojou manželkou Sárou.
A tu sa dostávame k nášmu dnešnému úryvku. Započúvajme sa do posvätného textu, tak ako nám ho podáva kniha Genezis v 18. kapitole:
LectioNáš dnešný posvätný text prináša jedno z kľúčových posolstiev knihy Genezis. Je uvedený slovami o neočakávanom Božom zjavení sa Abrahámovi pri terebintoch Mamreho. Terebinty sú stromy alebo kríky, ktoré rastú v Stredomorí.
Prekvapivosť návštevy je zdôraznená časovým údajom o „najväčšej horúčave“, kedy sa obvykle necestuje a náhlym objavením sa troch mužov. Abrahám sa hosťom poklonil, čo treba chápať ako prejav zdvorilosti ale aj ako prejav poklony pred Bohom.
V posvätnom texte je nápadná variácia medzi singulárom a plurálom: rozprávač označí návštevu ako zjavenie Pána (v.1), ale Abrahám vidí troch mužov (v.2). Rozhovor potom prechádza medzi trojicou postáv a jedným hovoriacim Pánom (pozri 18,10.13–14). Táto variácia je zámerná a signalizuje božskú prítomnosť sprostredkovanú poslami.
9 Tu sa ho opýtali: „Kde je tvoja žena Sára?“ On odpovedal: „Tu v stane.“
Táto otázka nie je zvedavosťou ale úvodom k posvätnému posolstvu. Otázka „kde?“ sa vo Svätom písme často používa na nadviazanie dialógu, ktorý vedie k dôležitému zjaveniu (porov. Gn 3,9 – „Kde si?“). Otázka zdôrazňuje, že predmetom Božieho prísľubu je nevyhnutne aj Sára – rovnako ako Abrahám je súčasťou zmluvy, aj ona má aktívnu úlohu.
10 Vtedy mu on povedal: „O rok v tomto čase sa vrátim a tvoja žena Sára bude mať už syna.“
Časový údaj vyjadruje, že „v tomto istom čase budúceho roka“ a má prorocký tón. Sľub nie je neurčitý, ale má presný časový rámec. Ide o priamu Božiu reč, ktorá má autoritu a nepochybnosť. Je tu spolu vyjadrená Božia prítomnosť s Božou činnosťou: Ten, kto navštívil Abraháma, je Ten, kto dáva život.
11 Abrahám a Sára boli starí, pokročilí vekom; Sáre sa už nestávalo, čo sa stáva ženám. 12 Preto sa Sára sama v sebe zasmiala, mysliac si: „Teraz, keď som stará, budem mať rozkoš? A môj pán je tiež už starec!“
Opis dvojitého starnutia („Abrahám a Sára boli pokročilí vekom“) a poznámka o menopauze u Sáry vytvárajú dramatický kontrast k prísľubu. Hebrejský text používa eufemizmus (príliš priame slovo nahrádza miernejším či neurčitejším výrazom), že „prestala mať cestu, čo majú ženy“. Ale čo je táto cesta? V Sárinom vnútri, v bunkách jej organizmu, už niečo zhaslo, život prestal vykonávať svoje cyklické prechody, svoje postupy mesiac po mesiaci, čím naznačuje, že biologická plodnosť skončila. Tento detail má dôležitý teologický význam: plnenie sľubu nebude len výsledkom prirodzených síl, ale aj nevyhnutného Božieho zásahu.
„Preto sa Sára sama v sebe zasmiala [...]“ (v. 12)
Sloveso „smiať sa“ má v Genezis bohatú symboliku. V tejto chvíli ide o smiech pochybnosti. Sára nehovorí nahlas, jej reakcia je vnútorná, čo podčiarkuje Božiu schopnosť poznať myšlienky.
Náš dnešný posvätný text sa nachádza v 18. kapitole knihy Genezis, ale v 17. kapitole sa nachádza posolstvo Abrahámovi, že Sára porodí syna Izáka. Už tam sa „zasmial“ Abrahám (Gn 17,15-17), keď počul tento prísľub. Posvätný autor napísal: „A Boh povedal Abrahámovi aj toto: „Svoju manželku Sarai už nebudeš volať Sarai, ale Sára bude jej meno.1 Veď ťa požehnám a dám ti z nej syna. Aj ju požehnám: Z nej budú pochádzať národy a králi národov.“ Tu padol Abrahám na tvár a smial sa; myslel si totižto: „Vari sa môže storočnému niečo narodiť a deväťdesiatročná Sára môže ešte porodiť?!“
Kapitola 18 posúva dej ďalej: prisľúbenie sa opakuje, tentoraz už aj pred Sárou, a Božia všemohúcnosť sa stavia do kontrastu s ľudskou skepsou.
Po celom živote neplodnosti Sára musela vyčerpať všetky svoje slzy; teraz jej zostáva len neveriacky a možno trochu ironický smiech toho, kto už nemá silu očakávať nič, žiadne radostné správy, žiadne prekvapenia v tomto svete.
13 Tu Pán povedal Abrahámovi: „Prečo sa Sára smeje a myslí si pri tom: »Mohla by som naozaj ešte porodiť, takáto starena?« 14 Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna!“
Boh odhaľuje, čo bolo skryté, čím sa potvrdzuje jeho vlastnosť poznania všetkého. Hoci otázka je adresovaná Abrahámovi, obsahuje priamu výčitku Sáre. Literárne ide o posun od vnútorného monológu k vonkajšej konfrontácii.
„Je azda Pánovi nejaká vec nemožná?“ (v. 14)
Toto je teologický vrchol textu. Otázka nesmeruje len k moci, ale aj k Božiemu konaniu, ktoré presahuje ľudské chápanie. Tento verš potvrdzuje Božiu suverenitu a spoľahlivosť jeho slov.
Touto otázkou končí dialóg Boha s Abrahámom. Otázka, ktorá je zároveň výzvou. Mohlo by to byť takto: „Snáď Pán nedodrží svoje slovo?“ Nie, nič neunikne z jeho ruky (Tb 13,2); žiadna situácia neuniká z jeho kontroly, žiadna osoba mu nemôže byť odňatá, ako hovorí sám Ježiš: „Nikto ich nevytrhne z mojej ruky“ (Jn 10,28).
15 Sára zapierala: „Ja som sa nesmiala!“ Bála sa totiž. On však povedal: „Nie. Smiala si sa.“
Strach je príčinou zapretia. V biblických textoch je strach pred Božou blízkosťou častou reakciou (porov. Iz 6,5; Lk 5,8). Božia odpoveď „Nie, ale smiala si sa“ je krátka, no autoritatívna – potvrdzuje pravdu a zároveň potvrdzuje aj sľub. Táto konfrontácia pripravuje pôdu pre čas narodenia Izáka, kedy sa smiech z pochybnosti mení na smiech radosti.
MeditatioV našom úryvku sa Pán v určitom zmysle skrýva pod prítomnosťou troch postáv, troch pocestných, ktorí unavení z cesty prichádzajú požiadať Abraháma o pohostinstvo. Pán hovorí, ale hlas patrí ľuďom; je prítomný, ale vidíme ľudí; je nám zvestovaná Božia moc, ale pred očami máme troch unavených a hladných pútnikov. Je to dynamika každého dňa, celého života: Boh je medzi nami, zdieľa s nami všetko, a predsa sa nachádzame vedľa mužov a žien ako my, našich ľudských bratov.
Vnímame prítomnosť Pána a vidíme Abraháma, jeho priameho partnera v rozhovore; práve k nemu totiž Pán hovorí, práve jemu kladie otázky, práve jemu dáva znova prísľub. Starý patriarcha vyzerá takmer nemý pred takou veľkosťou daru. Odpovedá len na otázku, ktorá mu je položená ohľadom Sáry: „Hľa, je v stane”; potom už nič. A ako keby ho zasiahli, nevedno kde, v jeho bytí, tie Božie slová prísľubu.
Sára, hoci je čiastočne skrytá v stane, stáva sa protagonistkou, ústrednou osobou v tejto situácii. Dvakrát, v priebehu niekoľkých veršov, zaznieva Boží prísľub o nej: „Sára bude mať syna“ (v. 10 a 14). Sára je pokročilého veku natoľko, že v nej už životný cyklus skončil a cíti sa zvädnutá, unavená, vyčerpaná; zdá sa jej nemožné, aby mohla znovu zažiť radosť a porodiť syna. Už neverí vo svoju krásu, svoju silu. Ale príde premena, nakoniec akoby predsa jej lono poskočí a zasmeje sa, a ona, ako keby znovuzrodená, začne znova počítať so životom.
Ak si text prečítame pozorne, zistíme, že Sára nás učí niečo zásadné; v skutočnosti je o nej napísané, že „stála a počúvala pri vchode do stanu“. Môžeme si uvedomiť, že ide o dlhé, pozorné počúvanie, ktoré sa rýchlo neunaví, nie je povrchné a stáva sa dokonca charakteristickou črtou tejto ženy, takmer jej novým menom: ona je tá, ktorá počúva. Počúva a pozoruje, v sebe nosí tie neuveriteľné, neslýchané slová a porovnáva ich so svojím životom, so svojou situáciou.
Z tohto stretnutia s Pánovým slovom rodí sa dôvera v Božiu moc a plodí sa radostný smiech: staršia žena sa stáva mladou, neplodná žena je opäť schopná porodiť. Toto všetko môže v nás pôsobiť slovo Pána. Nezáleží na tom, do akého bodu bez návratu sme sa dostali, nezáleží na ťarche hriechu, pádov, uzavretosti, útekov; nič, ani krutá neplodnosť, aká postihla Sáru, nemôže zastaviť veľkú Božiu lásku k nám. On však nájde spôsob, cestu, ako sa k nám dostať; keď kráča po cestách sveta, vie, ako odbočiť k nám, vie, kde bývame. Nezabudne sa zastaviť a zaklopať aj u nás so svojimi prísľubmi šťastia a pretekajúcej radosti.
Zdá sa, že Pánovi nezáleží toľko na tom, čo Abrahám robí navonok, na jeho usilovnej službe trom pocestným; trochu ako sa to stalo Ježišovi, pozvanému do domu Marty a Márie. Boh hľadá niečo viac; vieme to: on hľadí do srdca. Skúma náš život v hĺbke a nie na povrchu. Pýta sa Abraháma na Sáru, ženu, ktorú miluje: „Kde je?“ A Abrahám, verný priateľ, odpovedá bez prekážok, spontánne, úprimnými slovami.
Ako by som zareagoval ja? Som pripravený odpovedať bez strachu a hanby, bez toho, aby som niečo skrýval, na otázky Boha, ktorý sa ma pýta na moje srdce, na moju lásku? Dôverujem tomu, že hovorím so svojím Bohom, svojím Pánom?
Dvakrát Boh opakuje, že sa určite vráti v stanovený deň, v správnom čase, ani skôr, ani neskôr.
Veríme v tento návrat Boha do nášho života? Sme šťastní, že ho očakávame, že mu pripravujeme miesto? Alebo radšej čakáme na niekoho iného, na niečo iné a pokračujeme v snívaní, v túžbe po tom, čo sa nám zdá správne?
V texte sme trikrát zaznamenali slovo starý, stará. Abrahám a Sára sú starí, vo vysokom veku – on má 100 rokov a ona 90 (Gn 17,17) –, cítia sa na konci života; akýkoľvek život je pre nich nemožný. Boh však prichádza navštíviť práve túto nemožnosť, lebo naša slabosť sa stáva jeho silou, jeho všemohúcnosťou. Sme ochotní odovzdať sa Bohu, odložiť našu dôveru v bohatstvo, našu domnelú inteligenciu? Rozhodneme sa úplne otvoriť mu náš život, naše prázdne lono?2
Ďalším kľúčovým slovom v tomto úryvku je sloveso smiať sa, ktoré sa opakuje štyrikrát. A Sára, ktorá sa smeje, je žena, ktorá bola neplodná a stará, ale opäť sa smeje. Samotné meno syna, ktorého porodí, bude mať tento význam: Izák totiž znamená „on sa smeje“.
Pýtame sa samých seba. Mám aj ja v hĺbke svojho srdca smiech nedôvery voči Božiemu slovu a dielu? Nechceme, aby to tak v nás bolo, nikdy. Chceme sa naučiť smiať sa zo šťastia, z nádeje, z úplného odovzdania sa do jeho rúk, presvedčení, že jeho plány pre nás sú plánmi lásky, spásy, plného a pravého života. Aj za hranicami staroby, slabosti a dokonca aj choroby. Áno, lebo ako je napísané, „pre Boha nie je nič nemožné“ (Lk 1,37). Opakujeme to s Jóbom: „Pane, chápem, že môžeš všetko a že pre teba nie je nič nemožné“ (Jób 42,2) a s Jeremiášom: „Pane Bože, ty si stvoril nebo a zem veľkou mocou a silným ramenom; pre teba nie je nič nemožné“ (Jer 32,17). A nakoniec to počujeme znovu z úst samotného Pána Ježiša: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26). Áno, Pane, veríme ti a preto sa v srdci usmievame od radosti.
OratioPane, prosím, zastav sa aj pri mojom stane, na mieste, kde som, poď do mojej záhrady, do môjho súkromia. Ak som našiel milosť v Tvojich očiach, nechoď ďalej bez toho, aby si sa zastavil u svojej služobnice, u svojho služobníka!
Chcem Ťa pohostiť, aby si pobudol so mnou, aby som mohol byť teraz s Tebou.
V mojom živote sú aj miesta, kde som jedného dňa zhrešil, posaď sa, Pane, očisti ma a obnovme spoločenstvo, uzavrime zmluvu navždy.
Pane, predkladám Ti ako Sára, môj chorý, neplodný a suchý život, ktorý nemôže porodiť dobro: je tu, pred tebou. Stačí jedno slovo, jeden tvoj pohľad, jediný dotyk a bude uzdravený.
Pane, prosím ťa, vráť sa ešte k svojmu služobníkovi, v čase života, o rok, o deň, zajtra, dnes večer ...
Pane, nikdy ma neopúšťaj, nikdy mi neprestávaj hovoriť, lebo inak zomriem. Ty to vieš. Budem tu čakať na teba; každý deň budem hľadieť na cestu, či náhodou neprídeš, či sa nevrátiš. Chcem ti vtedy vybehnúť naproti, plný radosti, a vpustím ťa, Pane, na slávnosť srdca.
Sľubujem ti, že v ten deň nebudem sám; pozvem priateľov, susedov, bratov a sestry, ktorých si postavil na cestu vedľa mňa. Budem musieť roztiahnuť stan, natiahnuť jeho šnúry, jeho kolíky, aby som urobil miesto pre lásku k mojim ľudským bratom a sestrám...
Vráť sa, Pane, vždy znova, vojdi a aj tentoraz Ty rozlom chlieb, ako si urobil s emauzskými učeníkmi; prosím, aby som Ťa spoznal, aby som prežíval Tvoju blízkosť.
ContemplatioBoh [...] „mocou, čo v nás pôsobí, je schopný [...] urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme [...]“.3
porov. Ef 3,14-21
__________
1 Abram = „vznešený otec“ (’av = otec + rām = vznešený); Abrahám = „otec množstva (národov)“ – biblická etymológia podľa Gn 17,5 („… lebo som ťa urobil otcom mnohých národov“; ’av hamón gojím); (Gn 17,1–6): premenovanie nastáva pri uzavretí zmluvy a je znakom nového poslania a plodnosti (univerzálne požehnanie pre „mnohé národy“). Sarai = „moja princezná“ (sufix -i = „moja“); Sára = „princezná“ (všeobecne; „dáma, urodzená“); (Gn 17,15–16): prechod od „moja“ k „pre mnohých“ – Sára sa stáva matkou národov, „králi národov z nej vyjdú“.
2 Možno je ešte nádej, ako hovorí Písmo: „Nech si až po prach skloní ústa, ešte je azda nádej.“ (Nár 3,29).
3 porov. Ef 3,14-21: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske, mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá. A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“
