Lectio divina biblického úryvku pod názvom Magdaléna, láska silnejšia ako smrť (Jn 20,1.11–18) z cyklu Ženy vo Svätom písme.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. mája 2026.
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutiaVenujeme sa významným ženám vo Svätom písme. Na predošlom stretnutí sme uvažovali nad Samaritánkou, ktorej stretnutie s Pánom Ježišom sa stalo cestou poznania pravdy o sebe samej, o Bohu a o Ježišovi.
Dnes sa budeme venovať ďalšej významnej ženskej postave v dejinách spásy, ktorú poznáme pod menom Mária Magdaléna. Jej hlboký vnútorný vzťah k Ježišovi sa stal príležitosťou, aby sa stala jedinečnou apoštolkou jeho zmŕtvychvstania.
Započúvajme sa do posvätného textu, vytvoreného veršami 1 a 11-18 z 20. kapitoly evanjelia podľa svätého Jána:
LectioTento príbeh otvára záverečnú časť Jánovho evanjelia, ktorá je vytvorená posolstvom o rôznych stretnutiach so vzkrieseným Pánom Ježišom. Dnes pozeráme na Máriu Magdalénu, ako prežije prevratnú skúsenosť. Práve tieto naše verše sa zdajú byť mostom medzi rozprávaniami o Ježišovom utrpení a pochovaní a udalosťami, ktoré ukazujú jeho prítomnosť ako vzkrieseného v spoločenstve.
Sme stále v tej istej záhrade, v ktorej bol Ježiš pochovaný, veľmi blízko miesta jeho ukrižovania (Jn 19,42).
v. 1a: „Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu“.
Máriu Magdalénu stretávame v osobitnom okamihu dňa: už sa rozbrieždilo, ale tma noci sa ešte úplne nerozplynula. Je tma a nedá sa dobre vidieť. Napriek tomu ide, vychádza z mesta a vracia sa na miesto Ježišovho pochovania. Mária Magdaléna je tu predstavená sama, vedená silnou túžbou. Vykročila do tmy a hľadá toho, ktorého miluje. Táto tma, do ktorej je Mária Magdaléna ponorená, znamená niečo hlbšie a skryté, neviditeľné pre oči tela: je to tma viery1, je to akási slepota duše2, je to uzavretosť srdca3. Je možné, že aj preto evanjelista svätý Ján pripomína, že „ešte za tmy prišla“, hoci už nastával nový deň.
Mária Magdaléna teda prišla k hrobu. Hrob je neživý protagonista tohto úryvku z Jánovho evanjelia; spomína sa až deväťkrát. Iba zjavenie Ježiša, jeho objavenie sa pred očami Márie Magdalény, dokáže odstrániť veľký tieň miesta smrti. Hrob je spomienka, je to pamiatka na milovanú osobu. Mária Magdaléna žije z tejto láskyplnej spomienky, ktorá jej spôsobuje bolesť, ale je to jej jediný zdroj života, ktorý jej zostal, a preto práve ide k hrobu, na miesto, ktoré uchováva prítomnosť jej Pána. Mária Magdaléna sa nebojí priblížiť sa, bežať k tomuto miestu smrti, zastaviť sa a zostať pri ňom, nebojí sa aj doň pozrieť, zohnutá pod ťarchou bolesti.4
v.1b: „videla, že kameň je od hrobu odvalený“.
Po rýchlej chôdzi v tme Mária Magdaléna nachádza, mohli by sme povedať, prvé uľahčenie, vidí, že veľký hrobový kameň je odstránený, vstup do hrobu je otvorený, priechod voľný.
v.11a: „Mária stála vonku pri hrobe a plakala“.
Svätý Ján tu opakuje sloveso „stáť“, ktoré použil krátko predtým aj pri opise ukrižovania; už tam totiž pri Pánovom kríži stála jeho Matka a ostatné Márie vedľa nej: odvážne a nezlomné (Jn 19,25). A ich postoj, to je státie, vzpriamený postoj, pevný, neúnavný. Mária Magdaléna je presne taká, aj tvárou v tvár smrti, bolesti, osamelosti: neustupuje, neuteká, neskrýva sa.
Dôležitým výrazom v texte je aj plač. Štyrikrát sa spomína plač Márie Magdalény. Je to plač, ktorý pramení z hlbokého smútku. Mária Magdaléna plače na tom mieste, kde naposledy videla svojho Pána.
v. 11b: „Ako tak plakala, nahla sa do hrobu.“
Pod ťarchou smútku sa Mária Magdaléna skláňa, ohýba sa celým svojím telom, nakláňa sa dopredu, aby sa pozrela do hrobu. Chce sa pozrieť situácii priamo do očí, aj keď ide o smrť, nemilosrdnú, bolestnú smrť, ktorá jej vzala to najdrahšie, čo mala. Slovo, ktoré používa evanjelista Ján v gréckom jazyku, chce vyjadriť pozorné dívanie sa, upretie pohľadu5, alebo ešte viac, nahliadnutie dovnútra, ako to robí ten, kto sa díva cez dvere alebo okno.
Reč tela Márie Magdalény si zaslúži pozornosť najmä preto, lebo po naklonení sa do hrobu, je spomenuté dvojité „obrátenie sa“, naznačuje postupný pohyb vnútornej premeny. Predstavme si túto scénu. Mária je obrátená smerom k hrobu. Odpovedá dvom anjelom, ktorí sa jej pýtajú, prečo plače:
v. 13b-14a: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa“.
V tomto bode nastáva zmena, obrat; ona sa otočí, odvráti pohľad od hrobu, začne sa vzďaľovať od tej prázdnoty, odpúta sa od smrti. Vráti sa k životu. A v tomto svojom obrátení konečne stretáva Pána, hoci ho ešte nedokáže spoznať.
Stojí tam muž, ale ona ho nespoznáva. Myslí si, že je to strážca záhrady. Nespozná ho ani vtedy, keď sa jej spýta:
„Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ (v. 15a)
Ak prvá otázka kopíruje tú od anjelov, druhá jej mohla otvoriť oči. Ale zatiaľ neotvára. Slúži skôr na to, aby z jej srdca vyšla všetka jej úzkosť a odhodlanie:
„Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho pôjdem vziať“ (v. 15b).
Vnútorne sa zasa obrátila ku hrobu. Akoby nevládala odtrhnúť pohľad od tej hrobky, ktorá je však už prázdna. Nedokáže to, kým ju Ježiš neosloví menom:
„Mária!“ (v. 16a).
Aký zásah do hĺbky srdca, len Ježiš ju vie tak osloviť. Len ten hlas ju môže definitívne „obrátiť“ od hrobu k Živému Pánovi. A Mária, obrátená, vysloví jediné slovo:
„Rabbuni!“ (v. 16b).
Slovo, ktoré má príchuť materinského jazyka a má aj celú intenzitu rodinného oslovenia: „Môj Učiteľ!“.
Na hlas milovaného odpovedá hlas milovanej.6 Mária Magdaléna spoznáva hlas Pastiera, ktorý ju volá po mene a vedie ju von (porov. Jn 10,3). Vedie ju von zo smútku a plaču, von z hľadania Živého medzi mŕtvymi: Tvoj Učiteľ žije, neplač nad ním ako nad mŕtvym. Záhrada smútku sa stáva záhradou radosti, miesto smrti sa stáva miestom stretnutia so živým Ježišom.7
v. 18: „Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána.“
Videla som Pána. Tieto slová sú ako výkrik víťazstva, úplného oslobodenia; je to nadšený prejav naplnenej lásky, ktorú nemožno umlčať. Po stretnutí so vzkrieseným Pánom Mária Magdaléna sa znova ponáhľa a vracia sa k učeníkom, stáva sa apoštolkou zmŕtvychvstania.
Slovo „vidieť“, ktoré nás sprevádzalo celým úryvkom a objavilo sa štyrikrát, tu dosahuje svoj najhlbší význam. Mária Magdaléna totiž prechádza od vonkajšieho a povrchného pohľadu, od letmého zazretia (v. 1), k pozornému, hlbšiemu pozorovaniu, ako to robí divák, ktorý nezostáva ľahostajný, ale sleduje všetko, každý detail (vv. 11 a 14). Potom, po stretnutí s Ježišom, potom, čo ju oslovil svojimi slovami, svojím dotykom, potom, čo ju obnovil, oslovil ju menom, Magdaléna vidí opäť inak, vidí ďalej: ide o videnie, ktoré je poznaním, ktoré je životnou skúsenosťou (v. 18), ktoré je, v konečnom dôsledku, láskou.8
MeditatioV jednoduchosti rozprávania nášho úryvku sa určite skrýva obrovská vnútorná cesta znovuzrodenia, víťazstva nad smrťou: prechod od neprítomnosti k prítomnosti milovanej osoby; od tmy svitania, rána, ktoré ešte nenastalo, k plnému svetlu zrelej viery, ktorá sa stáva schopnosťou byť apoštolom; od osamelosti a izolácie k spoločenstvu bratov a sestier; od plaču k prekypujúcej radosti života naplneného prítomnosťou Pána Ježiša, živého vzkrieseného.
A tak ako Mária Magdaléna, tak ako ostatní učeníci, aj my, keď uvažujeme nad posvätným textom, aj my môžeme byť dotknutý vzkrieseným Pánom; za tmou, za zatvorenými dverami, za neprítomnosťou, z dokorán otvoreného hrobu, sa nám zjavuje a spoznáva nás. A ako hovorí evanjelista svätý Ján, tieto veci boli napísané, aby aj my uverili a tým, že uveríme, aby sme mali život (Jn 20,31).
Mária Magdaléna plná radosti spoznala svojho zmŕtvychvstalého Pána. Chce sa ho dotknúť, zadržať ho, no Pán jej hovorí: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi.“ (v. 17) Udivuje nás to. Radi by sme povedali: Teraz, keď stojí pred ňou, sa ho môže Mária dotknúť a držať ho. Keď vystúpi k Otcovi, už to nebude možné. Ale Pán hovorí presný opak: Teraz sa ho nemôže dotýkať, nemôže ho držať. Predchádzajúci vzťah k pozemskému Ježišovi tak už nie je možný. Aj tu je Mária Magdaléna pozvaná k obráteniu, jej prechádzajúci vzťah sa musí zmeniť. „Už ma nedrž“, v podstate znamená: „neprivlastňuj si ma starým spôsobom“. Ježiš naznačuje, že vzťah s ním už nebude založený na čisto telesnej blízkosti, ale na novom spôsobe prítomnosti — v Duchu Svätom a v spoločenstve s Otcom.
Je to tá istá myšlienka, akú vyjadril svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom: „Ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz ho už tak nepoznáme. Kto je v Kristovi, je novým stvorením.“ (2Kor 5,16-17)
Starý spôsob ľudského spolunažívania a vzťahov je preč. Teraz sa možno Ježiša dotknúť len „u Otca“. Môžeme sa ho dotknúť iba tak, že vystúpime k nemu. Počínajúc Otcom, v spoločenstve s Otcom je nám novým spôsobom prístupný a blízky. Krista nemožno skutočne stretnúť mimo živého vzťahu s Bohom Otcom, do ktorého nás Ježiš svojou smrťou, zmŕtvychvstaním a Duchom Svätým uvádza.
Tento nový prístup predpokladá novosť aj z našej strany. Prostredníctvom krstu je náš život teraz už s Kristom skrytý v Bohu. Vo svojej skutočnej existencii sme už „hore“, uňho, po pravici Otca (porov. Kol 3,1-4)9. Keď prenikneme k vlastnému základu našej kresťanskej existencie, dotkneme sa Vzkrieseného: tam sme dokonale samými sebou. Dotýkať sa Krista a vystupovať k nemu patrí nerozlučne k sebe. A nezabúdajme pritom na to, že podľa evanjelistu Jána je miestom Kristovho „povýšenia“ jeho kríž a že naše ustavične potrebné „nanebovstúpenie“, náš výstup, aby sme sa ho dotkli, sa musí uskutočňovať v kráčaní s Ukrižovaným.
Cez Otca nám Kristus už nie je ďaleko, nanajvýš tak môžeme byť ďaleko od neho my. Prístup k nemu však zostáva otvorený. Tento prístup totiž nespočíva v ceste kozmicko-geografickým priestorom, ale v „ceste“ srdca od rozmeru uzatvorenia sa do seba k novej dimenzii Božej lásky, ktorá obopína celý svet.10
OratioPane, chcem sa teraz vo svojom vnútri duchovne ponáhľať spolu s Máriou Magdalénou k Tvojmu hrobu. Tá vonkajšia tma, ktorá ju sprevádzala na ceste, je pre mňa snahou prestať si všímať to, čo sa nachádza v okolí, aby som sa mohol sústrediť na vnímanie Tvojej prítomnosti vzkrieseného Pána.
Chcem sa aj ja skloniť s Magdalénou k hrobu a pozorne pozorovať, vnímať a počúvať. Kým nepríde Pán, aby aj mne otvoril srdce svojím hlasom, svojimi slovami, svojím dotykom lásky.
Pane, čo v mojom osobnom živote znamená ten tmavý hrob, aké sú to skutočnosti, ktoré ma najviac bolia, ktoré ma uvádza do krízy, do úzkosti? Pane, koho ja hľadám s takou horlivosťou a túžbou, ako hľadala Magdaléna Teba? Koho alebo čo by sme chceli ísť hľadať, pretože sa nám zdá, že bez toho nemôžeme žiť?
Som aj ja ochotný urobiť vo svojom srdci ten pohyb, to nazretie do hrobu, aby som zistil, že aj pri mne sú anjeli, že Božia prítomnosť nie je ďaleko?
A čo mi hovorí ten druhý veľmi dôležitý pohyb, to obrátenie sa, ktoré mi ukazuje, aby som zmenil zameranie, aby sa vrátil? Alebo radšej poviem, že to nie je pre mňa a radšej pokračujem po svojej ceste a zostávam vo zabehnutých koľajach?
Pane, aj mňa voláš menom, aj pre mňa je táto skúsenosť možná, ale je potrebné, aby som uveril.
Magdaléne bola otvorená, pripravená na stretnutie, túžila po ňom, aj keď ju prekvapil spôsob. A okamžite odpovedala celým svojím bytím, uznala ho za svojho Učiteľa, za svojho Pána a objala ho, pritlačila si ho k sebe.
Pane, túžim Ti rovnako povedať: „Pane, tu som!“
Daruj mi, prosím, vnútorný pokoj, že so mnou počítaš, že aj pre mňa máš poslanie, aj ja môžem byť pripravený ísť k bratom a sestrám s dobrým posolstvom o Tvojom zmŕtvychvstaní, o Tvojej prítomnosti medzi nami.
„Videla som Pána!“, zvolala Mária Magdaléna. Pane, túžim Ťa spoznať a vidieť v Tvojom slove, v eucharistickom chlebe, v mojom ľudskom bratovi a sestre.
Pane Ježišu Kriste, Ty si prešiel smrťou do života a otvoril si nám cestu k Otcovi. Nauč nás nehľadať ťa len ľudským spôsobom, ale dotýkať sa ťa vierou, v Duchu Svätom, v tichu srdca a v hlbine modlitby. Otvor naše oči, aby sme ťa spoznali ako živého Pána, ktorý nás vedie k Otcovi.
Pane Ježišu, často ťa chcem držať podľa svojich predstáv. Ty nás však vedieš ďalej — k Otcovi. Nauč ma takej viere, ktorá sa neopiera iba o city, ale o Tvoju živú prítomnosť. Daj mi srdce, ktoré vie zotrvať v tichu. Daj mi ducha adorácie. Daj mi milosť, aby som ťa „videl“ v Eucharistii, v Božom slove, v modlitbe, v mojich bratoch a sestrách, ktorí potrebujú pomoc, aby som Ťa nasledoval v poslušnosti Otcovi. Veď nás všetkých do Otcovho domu, kde si nám pripravil miesto. Amen.
ContemplatioSkrze neho máme v jednom Duchu Svätom prístup k Otcovi.
(porov. Ef 2,18)
__________
1 Jn 14,46: „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách.“
2 1Jn 2,11: „Ale kto nenávidí svojho brata, je vo tme a chodí vo tme a nevie, kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.“
3 1Jn 2,9-10: „Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí svojho brata, je ešte stále vo tme. Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením.
4 1Jn 4,18: „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“
5 Jak 1,25: „Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky.“
1Pt 1,12: „A bolo im zjavené, že nie sebe, ale vám poslúžili tým, čo vám teraz zvestujú hlásatelia evanjelia v Duchu Svätom, zoslanom z neba, na čo túžia hľadieť aj anjeli.“
6 Pies 2,8a: „Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza!“
7 porov. Bosetti, Elena, Donne della Bibbia, Assisi 2018, str.153-157.
8 porov. Maria Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 229-237.
9 Kol 3,1-4: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.“
10 porov. Joseph Ratzinger, Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, II., Trnava 2011, str. 277-278.
