Lectio divina biblického úryvku pod názvom Eva, tvárou v tvár Adamovi (Gn 2,18–25) z cyklu Ženy vo Svätom písme.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. septembra 2025.
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.
Uvedenie do stretnutiaOtvárame 18. ročník modlitbových stretnutí v katedrále svätého Martina. Máme pred sebou postupne desať stretnutí so ženskými postavami zo Svätého písma ako cestu znovuzrodenia, ktorá začína na počiatku, v knihe Genezis, a končí zavŕšením v evanjeliu, kde sú ženy, a teda aj každý z nás, vedené k pravému, úplnému človekovi, Kristovi.
Cesta, ktorá sa pred nami otvára na stránkach Biblie, začína otvorením Adamovho boku (Gn 2,21) a končí pred otvorenými dverami domu Lýdie vo Filipách (Sk 16,15), kde Pavol s veľkou silou ohlasoval dobrú zvesť o Pánovi Ježišovi.
Je to teda cesta od otvorenia srdca, cez otvorenie domu, až po otvorenie celého života, každodenného života: toto je bohatstvo, ktoré nám ponúkajú stretnutia s týmito biblickými postavami, ktoré sú plné života, láskyplnej sily, odvahy a svetla.
Našu cestu začneme posolstvom o stvorení ženy, tak ako nám ho podáva kniha Genezis v 2. kapitole. Započúvajme sa do posvätného textu:
Lectiov. 18: „Nie je dobre byť človeku samému.“
O akej osamelosti tu hovorí Pán Boh, náš Otec? Uvedomujeme si, že Sväté Písmo tu hovorí o bytostnej osamelosti, ktorá vzniká zo situácií veľkej, intímnej bolesti, ktorá nás tak veľmi zraňuje, že nám nedovolí nájsť rovnováhu, skutočný a úplný zmysel našej existencie. Sme sami pred Bohom, sami pred životom. A práve o túto našu osamelosť sa stará Pán, keď vyhlásil, že to nie je pre nás dobré.
To je osamelosť Adama, človeka, ktorý je odkázaný sám na seba, akoby rozkolísaný, a preto neschopný nájsť svoju celistvosť.
v. 18: „Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“
Pán Boh hľadá pre človeka pomocníka, to znamená niekoho, kto je schopný mu pomôcť a brániť ho pred nepriateľmi a brániť pred nebezpečenstvami, ako sa to deje v rozličných zápasoch a súbojoch. Ale ešte viac ide o pomocníka, ktorý je schopný stáť pred ním, podľa hebrejského výrazu: „pomocník ako pred ním“, alebo ako pomocník, ktorý je na úrovni jeho očí. Taký, ktorý vie správne predkladať druhému skutočnosti, problémy, pochybnosti; kto vie učiť, viesť, ukazovať cestu, presne tak, ako to robí učiteľ pred svojím žiakom; kto sa postaví, keď treba, do viditeľnej pozície, aby sa na neho dalo odvolávať, aby sa na neho dalo vždy obrátiť. Všetky tieto významy sú skryté v termíne, ktorý Boh láskyplne zvolil, keď hovoril o pomoci, ktorá mu bude podobná.
Posvätný autor však, vedený Duchom, zámerne odkladá vstup ženy na scénu a pripravuje na jej príchod, akoby neúspešným pokusom Pána, ktorý, aby človeka vyslobodil z jeho osamelosti, organizuje sprievod, dlhú prehliadku zvierat: „všetky druhy divých zvierat a všetky vtáky nebies...“. Človek je povolaný „dať meno“ zvieratám, čím vyjadruje, čo pre neho znamenajú, akú „pomoc“ mu môžu ponúknuť. A hľa, všetky zvieratá prešli, dal im meno, ale „človek nenašiel pomoc, ktorá by mu bola podobná“ (2,20).
v. 21: „Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok.“
V tomto bode Boh zasahuje do života Adama, dotýka sa ho, lebo chce v ňom pôsobiť. Zosiela na neho hlboký, tvrdý spánok, ktorý ho znehybňuje.
Nikto totiž nepozná tajomstvo vlastného pôvodu. Táto fáza nevedomosti je symbolicky znázornená úkonom Stvoriteľa, ktorý „dopustil na Adama tvrdý spánok“ (v. 21): spánok tu nemá funkciu nejakej úplnej anestézie, aby sa umožnila bezbolestná operácia, ale skôr naznačuje nástup nepredvídateľnej udalosti, pri ktorej Boh z jedného bytia (’ādām) tvorí dve, muža (’îš) a ženu (’iššāh).
v. 21: „vybral mu jedno rebro“.
Posvätný autor to vyjadruje, že Pán Boh sa približuje k človeku, k Adamovi a v jeho boku vykonáva svoju činnosť: vyberá jedno z jeho rebier a berie si ho pre seba. V pôvodnom texte je použité sloveso, ktoré sa používa aj zmysle vybratia si niekoho z lásky.
Pán zobral časť človeka; hebrejský termín ṣēla‘, ktorý však vo všetkých ostatných biblických výskytoch (porov. Ex 25,12.14; 2 Sam 16,13; 1 Kr 6,34; Ez 41,5.9 atď.) neoznačuje nikdy nejakú konkrétnu časť (ľudského) tela, ale jednoducho „stranu“ alebo bok nejakého predmetu. Ak sa teda vyhneme odkazu na anatomický orgán, mohla by sa zvýrazniť myšlienka, že „muž a žena“ sú „bok po boku“, vzájomne podobní svojou konštitutívnou povahou; zároveň sú povolaní byť si „bok po boku“, jeden vedľa druhého ako pomoc a spojenec.
v. 22: „A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu“.
Slovo, ktoré tu používa Písmo, znamená v pôvodnom jazyku aj budovať, stavať. Boh teda stavia ženu pre Adama tak, ako sa stavia chrám, dom, oltár alebo mesto: miesto, kde sa dá bývať, kde sa dá nájsť život, kde sa dá dávať a prijímať.
Žena! Konečne sa objavuje meno toľko hľadanej pomoci, tej, ktorá môže stáť pred mužom a môže ho uzdraviť zo zla jeho osamelosti, z jeho hlbokého oddelenia.
Každý z nich, muž i žena, má skutočne vlastnú konfiguráciu totožnosti, u muža ju môžeme vidieť v úkone „zaplnenia miesta (jeho boku) mäsom“ (v. 21), u ženy ju vyjadruje sloveso „utvoriť“ (v. 22), ktoré má nepochybne význam ukončeného konania, takže to, že „bola utvorená“, je v súlade s možnosťou zrodiť deti.
Trvanie na osobitnej totožnosti oboch z nich, ktorá sa ukazuje v ich samotných telesných danostiach, zabezpečí, že ten druhý nie je vnímaný ako prostriedok na doplnenie toho, čo chýba, alebo jednoducho cenený iba ako akýsi doplnkový prvok, ale aby bol s úžasom a vďačnosťou predmetom túžby a prijatia ako osoba, ktorá nie je podriadená potrebám iného, ale je objektom chvály za to, že je dokonalým „dobrom“, ktoré stvoril Boh ako zavŕšenie svojho konania.
v. 22: „a priviedol ju k Adamovi“.
Autor posvätného textu predkladá posolstvo, že sám Pán ženu priviedol až k mužovi. Týmto slovesom chce posvätný text naznačiť intímne, hlboké stretnutie. Je to oveľa viac ako bežné stretnutie, ako povrchné poznanie; je to skôr poukaz na situáciu, v ktorej sa zažíva skúsenosť lásky.
v. 23: Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“
Sú to prvé slová muža v Biblii. Prítomnosť ženy akoby „prebudí“ muža, vytiahne ho zo smútku a prinúti ho hovoriť. Hoci dal mená zvieratám, ešte sme nepočuli jeho hlas.
Muž sa ujíma slova (v. 23) a na prvom mieste hovorí, že „teraz“ sa uskutočnilo to „dobré“, schopné prekonať samotu ľudského tvora (v. 18), dobro, ktoré samozrejme pochádza od Stvoriteľa, no vedome bolo prijaté jeho stvorením v slobodnom rozhodnutí lásky.
Slávnostnými slovami vo v. 23-24 nie je totiž vyjadrená iba rovnosť oboch pohlaví; vyjadrenie „kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“ je v skutočnosti výpoveďou, používanou v kontexte „zmluvy“ (porov. Gn 29,14; Sdc 9,2; 2 Sam 5,1-3; 19,13-14) a slúži na vyjadrenie, že ten druhý bude považovaný za vlastné telo.
A prvé slová muža prebudeného láskou sú plné obdivu a úžasu. Žena je jeho „ty“, odlišná a recipročná bytosť, pomoc, ktorá mu stojí tvárou v tvár, je to pomoc pred ním a oproti nemu, ktorá mu zodpovedá, s ktorou sa môže pobozkať.
V židovskej rabínskej tradícii sa nachádza aj vysvetlenie, že hebrejské slovo „kenegdo“, použité v pôvodnom texte, znamená nielen „oproti“, ale môže znamenať aj „proti“. Takže ide o vzájomnosť, ale aj o protiklad, radosť z porozumenia a hlbokého spoločenstva, ale aj o možnosť konfliktu a násilia.
v. 24: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom.“.
Aj tu nachádzame veľmi silné vyjadrenia s veľmi intenzívnym významom. Sú to slová o láske, ktorá vedie k zjednoteniu dvoch bytostí (Gn 34,3).
Adam prežíva vstup Evy do svojho života ako začiatok tej úžasnej skúsenosti, ktorou je práve láska, spoznávanie a nachádzanie seba samého v druhom. Začiatok, ktorý musí viesť k Bohu, k prežívaniu láskyplného poznania Boha.
Odkaz na rodičov sa v kontexte nášho rozprávania javí ako prekvapujúci, ale o to viac vedie poslucháča, aby vnímal, že sa tu ohlasuje ideálna cesta, načrtnutá pre človeka vo všeobecnosti: žena, Bohom privedená, ide v ústrety mužovi (v. 22) a muž, rozpoznajúc toto dobro, ide v ústrety žene (v. 24) a každý z nich opúšťa skutočnosť, z ktorej pochádza, aby prostredníctvom ich vzájomného „prilipnutia“ uskutočnili tú jednotu („budú jedným telom“), ktorá sa stane pôvodom nového života a v dejinách sa stane znamením, dosvedčujúcim jediné Otcovstvo, jediného Pôvodcu všetkého.
v. 25: „A obaja [...] boli nahí“.
Rozprávanie zjavne končí v jemnejšom tóne poznámkou, že nahota nebola príčinou hanby pre muža ani pre ženu (v. 25). Adam a jeho žena boli nahí: pred Bohom, pred stvorením, pred životom a nahí jeden pred druhým. Zvyčajne sa bojíme slov ako tieto, ale sú tak pôvodné, tak svieže, že by nám mali hovoriť do srdca slobodne a dlho.
Nie je to iba vyjadrenie počiatočnej nevinnosti, (zatiaľ) nepoškvrnenej hriechom; tiež sa tým naznačuje, že pohlavné spojenie manželov je čisté, a to v miere, v akej sa v tele vyjadruje láska v súlade s Božím plánom.
MeditatioPozorné čítanie a hlbšie rozpracovanie jednotlivých formulácií nám umožnilo spoznať trocha lepšie postavy, ktoré sa objavujú v našom úryvku.
Sledovali sme Pána Boha, nášho Stvoriteľa, toho, ktorý hovorí o Adamovi, teda v konečnom dôsledku o mne, o nás, o každom človeku, a sledovali sme Pána ako hovorí s Adamom; nachádzame Boha, ktorý sa v tomto prvom človeku už stará aj o nás, o náš osud, o naše šťastie, a približuje sa, vstupuje do nášho života, do našej životnej situácie a mení ju prostredníctvom svojej nekonečnej a vernej lásky.
A vďaka tomuto Božiemu pohľadu na nás, my môžeme hľadieť na neho, nášho Pána a môžeme začať skutočne hľadieť aj mimo seba, okolo seba a stretávať sa s realitou, ľuďmi, životom, konkrétnymi situáciami.
Pozrime teda na Adama. Videli sme ho osamelého, trpiaceho, pretože je neúplný. Videli sme Adama a uvedomujeme si aj seba samých. Aj my poznáme utrpenie z neúplnosti. Ale prijímame Božie dielo, Božie konanie, Božie slovo, ktoré nás tvorí, ktoré nás obnovuje.
Následne sme videli Adama, dostal od Pána Boha všetky živé bytosti a dal im mená, ale stále nedokáže nájsť tú pomoc, ktorá by mu bola schopná stáť po boku; musí prežiť skúsenosť hlbokého spánku, otvorenia boku a straty jedného zo svojich rebier.
Adam, človek, je zmenený Pánom Bohom a stáva sa schopným prijať ženu, druhú časť seba samého, ktorá mu chýbala; prijíma ju z jeho ruky a uznáva ju za svoju, stvorenú z neho a stvorenú ako on a dáva jej meno. A súhlasí s veľkým exodom, s odchodom zo seba samého, aby sa s ňou spojil. A nakoniec sa ocitá tvárou v tvár svojej žene, obaja nahí, bezbranní, ale spokojní, pretože teraz majú všetko, čo im mohlo chýbať.
A spolu s Adamom, neoddeliteľnou od neho, vidíme ženu, nazvanú silným menom „pomoc“, teda aj obrana a ochrana. Až neskôr nám posvätný text odhalí, že sa volá Eva, ako matka všetkých živých. Je teda tá, ktorá dáva život, ktorá sama zo seba rodí život a daruje ho iným; je matkou a manželkou a sestrou. Tá, pre ktorú stojí za to opustiť otca a matku, lebo spojiť sa s ňou otvára cestu novému životu. Je možné ukázať jej svoju zraniteľnosť, lebo Eva je matka, manželka a sestra, ktorá vás prijíma takých, akí ste.
OratioOtče, keď sa pozrieme na Adama, keď vnímame ten otvor, ktorý si do neho urobil, do jeho boku, vidíme zároveň a kontemplujeme Krista, Tvojho Syna nášho Pána. On, tu na zemi opustený, keď sa k nám sklonil a prišiel medzi nás, zostal bez nikoho, kto by mohol stáť pred jeho tvárou. Opustený všetkými priateľmi, učeníci totiž utiekli. Na kríži je sám a zaspáva v smrti lásky. Je to zároveň pozdvihnutie k stretnutie s Tebou, ktorého úplne miluje, aby sa k Tebe dostal aj našou ľudskou prirodzenosťou. Aj jemu, ako novému Adamovi, je otvorený bok a vyteká z neho krv s vodou; je to jeho oheň lásky, ktorý plodí novú Evu, novú nevestu: Cirkev. Ona, zrodená z neho, postavená zo živých kameňov bratov a sestier, je vedená k nemu, je zjednotená s ním a navždy s ním spojená.
Aj ja, Pane, pred Tebou som Adam, môžem byť zranený Tvojou rukou, keď prijmem to, že pred Tebou som otvorený, prečítaný vo vnútri, v srdci. Keď to prijmem, možno stratím niečo zo seba, čo sa mi zdalo dôležité, cenné, ale dostanem tú časť, ktorá mi chýbala, bez ktorej nejestvuje pre mňa dobro. Som uzdravený zo svojej osamelosti, z vnútorného rozdelenia, pre ktoré som trpel; som stvorený za spoločníka, priateľa.
Otče, keď pozrieme na Evu, ženu, vidíme, že tá, ktorá predtým neexistovala, bola stvorená a je Tebou sprevádzaná k svojmu mužovi, druhej časti jej samej. Aj ona totiž sama osebe nie je úplná. Nemôže milovať, ak by nemala možnosť byť tvárou v tvár mužovi. Je utvorená, budovaná ako dom, mesto, alebo ako svätý chrám Boží, ktorý hostí svojho manžela a nesie do sveta jeho i nový život. Aj ona je zraniteľná, ale vníma pozvanie do spoločenstva, aby sa dávala a prijímala a tak smerovala k šťastiu.
ContemplatioChválim ťa, Pane, že si [ma] utvoril tak zázračne [ženu]; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.
(porov. Ž 139,14)
